Sila prísahy I.: Zrada OPRAVENÉ

3. kapitola

Videla som mesto a ten výjav mi vyrazil dych. Bolo rozhodne väčšie a veľkolepejšie, než som si predstavovala. Veľkolepejšie než hovoril Viktor. Pozerala som sa vpred a nestíhala sa čudovať.

Okolo mesta boli z jednej strany polia a z tej druhej les. Oproti hlavnému vchodu bola voľná planina a žiadne kopce. Široko ďaleko len jedny hory a tie sa nachádzali ďaleko v lese.

Mesto bolo ohraničené vysokým múrom, za ktorým bývali ľudia, no aj pred múrom mali postavené rôzne domy, aby mali bližšie na polia. Určite v centre mesta bolo viac prepychovejších častí. Pozerala som sa na pracujúcich ľudí na poliach, ktorí sa ničím od nás neodlišovali. Usilovne pracovali a zabezpečovali si život. Pozrela som sa na hlavnú bránu a všimla si zástup ľudí, ktorí sa snažili dostať dnu. Určite to boli rôzni obchodníci, ktorí prišli do mesta, aby predali svoje tovary. Vedela som, že potrebovali aj vlastné identifikačné karty, ktorými sa ako obchodníci preukazovali.

Kráľ si dával záležať, aby sa nepredávalo nič ilegálne a nebezpečné.

„Tešíš sa, že začneme nový život?" spýtala sa Arryn a chytila ma za ruku. Ostatní sa už pohli cestou k mestu, na čele s Viktorom.

„Neviem," priznala som sa jej a obrátila sa k nej. „Čo ty? Tešíš sa?"

„Áno," povedala s úsmevom. „Spoznáme nové veci, nových ľudí. Viem, že to nemáš rada, no nemusí to byť zlé."

„To mi neprekáža."

„Tak prečo sa mračíš?" zaujímala sa a vtedy som sa s povzdychom obrátila k lesu.

„Bola som zvyknutá na voľnejší život," zamrmlala som, no počula ma.

Stisla mi ruku a znova som sa na ňu pozrela.

„Neboj sa. Budeme rovnako voľné ako doteraz. Nikomu nedovolím, aby nám vzal slobodu, platí?" žmurkla na mňa a bez odpovede ma ťahala k mestu.

Musela som sa usmiať. Vždy stála pri mne a upokojovala ma svojou pozitívnosťou. Možno mala predsa len pravdu. Mala by som byť otvorená nových príležitostiam. Chcela som to využiť.

Už keď sme sa postavili do radu, rozlúčili sme sa s ľuďmi z našej dediny, ktorí s nami celý čas cestovali. Vedela som, že keď dorazíme do cieľa, už sa pri sebe nebudeme držať. Každý mal svoje plány, ktoré chcel využiť, a preto som sa s každým rozlúčila a priala im všetko dobré.

Jedine Arryn s jej mamou s nami zostali. Odjakživa sme boli vždy spolu a nevedela som si predstaviť, že by sme sa rozdelili.

„Kde budeme bývať?" spýtala som sa otca, keď sme už mohli vojsť do mesta. Pozrela som sa vpred a zaútočila na mňa krása ulíc. Videla som nádherné a udržiavané kamenné domy, vysoké niekoľko poschodí. Boli postavené blízko pri sebe a len niekedy bola medzi nimi ulička vedúca niekam hlbšie.

Na ulice plných ľudí, som vyvaľovala oči.

„Ideme do domu, v ktorom býval Viktor, keď sem chodil," odpovedal mi a ťahal za ruku, pretože som zostala stáť v strede cesty. „Dúfajme, že bude stále voľný a majiteľ nám ho prenajme."

„Nekúpime ho?"

„Na to nemáme peniaze," povedal a usmial sa na mňa. „Spočiatku budeme platiť nájom a uvidíme, čo bude časom."

Prikývla som a nasledovala ich postrannou uličkou popri múre. Neobzerala som sa za centrom, pretože sme na to nemali čas. Vedela som, že bude ešte veľa času, kým mesto preskúmame.

Pokračovali sme v ceste a prišli ku ďalšej bráne. Tá viedla von k domom, ktoré neboli súčasťou mesta, no stále k nemu patrili. Pozrela som sa na zelenú rovnú planinu, kde bola krásna lúka, voľné priestranstvo a niekoľko domov porozmiestňovaných neďaleko od seba. Žiaden nemal ohradu. Aspoň to sa mi veľmi páčilo.