Sila prísahy I.: Zrada OPRAVENÉ

10. kapitola

Na druhý deň prišla Arryn aj s mamou. Spolu s mojou mamou sa na mňa vrhli a začali ma pripravovať na stretnutie s pánom Heatleym. Mama mi ráno oznámila, že sa s ním mám stretnúť. Ako inak, nebola som nadšená, no nemohla som protestovať. Preto ma od skorého rána začali pripravovať. Skúšala som si niekoľko druhov šiat, šperkov, robili mi účesy a s ničím neboli spokojné.

„Vydrž, už to bude," zasyčala mama so sponkami v ústach. Celý deň sa nepozerala na mňa, ale na to ako vyzerám. Keby sa pozerala do mojej tváre, videla by smútok a nešťastie.

„Už to nechaj tak!" zakvílila som, keď ma potiahla za vlasy. Dorobila posledné detaily.

„Konečne. Už je to hotovo," usmiala sa na mňa. Prezerala si ma v zrkadle a hodnotila svoj výtvor. Ja som jej pohľad nevenovala. Keď už bola naozaj spokojná, odišla do kuchyne za pani Oliviou. Niečo spolu pripravovali, no nezaujímalo ma čo.

Arryn sa postavila za mňa a chytila operadlo stoličky. Pozrela som sa jej v zrkadle do očí.

„Mám ti zničiť účes? Alebo roztrhať šaty? Stačí jediné slovo a idem na to," povedala s vážnym hlasom. Pozerala som sa na ňu a usmiala sa.

Ak by som ju o to požiadala, určite by to urobila.

„Nie," pokrútila som hlavou. „Zbytočne by sme ju nahnevali."

„Vôbec ma nezaujíma, čo ju nahnevá," vyštekla na mňa. „Nemôžem sa na teba pozerať. Nechápem, ako ani jedna nevidí, že si nešťastná."

„Pán Heatley je vysoko postavený muž. Nezabudni, že tvoja mama nedávno chcela urobiť to isté."

„Práve preto. Ja som sa však bránila. Prečo spokojne sedíš a neurobíš vôbec nič?"

„A čo mám robiť, Arryn?" obrátila som sa k nej. „Dobre vieš, že ak poviem alebo urobím čokoľvek, mama mi urobí zo života peklo a aj tak ma s ním donúti niekam ísť. Akoby si ju nepoznala."

„Aj tak by som sa pokúsila."

„Nikdy som proti nej nevyhrala," povedala som a znova som sa odvrátila. „Aj keď som chcela pracovať, odbila ma pár slovami. Myslíš, že teraz mám väčšiu šancu?"

Už nepovedala vôbec nič.

Pozrela som sa s povzdychom cez okno.

Čo robil Calem? Myslel na mňa? Chýbala som mu?

Myslela som na neho od rána. Odišiel len včera a už mi chýbal. Zvyčajne som tento pocit zvládala, no teraz to bolo iné. Tentoraz som vedela, že ho večer neuvidím. Vedela som, že keď sa vonku zotmie a ja pôjdem k lesu, nebude ma tam čakať. Bol preč.

Pozrela som sa von oknom a sledovala krásne počasie. Tešila by som sa z neho, ak by som deň strávila inak a s niekým iným. Dokonca sa mi už nezdalo ako zlý nápad, dať sa dokopy s Antoniom. Jeho by som sa určite zbavila lepšie než pána Heatleyho.

„Pán Heatley je tu," vykríkla mama nadšene a pribehla ku mne. „Poďme ho privítať."

Znelo to skôr ako rozkaz, než prosba. Poslúchla som a postavila sa.

Moje šaty mali toľko vrstiev, takže som ich za sebou vláčila. Boli ťažké a stále som sa bála, že sa o ne potknem a padnem na nos.

Vyšla som z domu a zostala stáť pred schodiskom. Pozrela som sa na pána Heatleyho.

Stál pred žiarivým veľkým kočom aj s kočišom. Strecha, okienka a dvierka boli pozlátené a z mahagónového dreva. Pred kočom stáli dva krásne hnedé kone s popruhmi. Omnoho žiarivejší však bol ich majiteľ.