Sila prísahy I.: Zrada OPRAVENÉ

25. kapitola

„Mal prísť až o niekoľko dní," zvolal nahnevane Daren a Rosemary prikývla.

„Asi sa ponáhľali, aby tu boli čo najskôr. Už vchádzajú do hôr," povedala a pozrela sa na mňa. No ja som sledovala Calema, ktorý sa pozeral na cestu z tábora a zlostne si hrýzol do pery.

„Čo budeme robiť?" spýtal sa ho Daren. Chytila som sa jemne za bruško a snažila sa zachovať pokoj.

Ešte som toho muža nevidela a už som z neho mala strach. Všetci o ňom hovorili strašné a nepríjemné veci. Nemohla som si ho predstaviť inak ako tyrana a zloducha.

„Nemala by zmiznúť?" navrhla Rosemary a Calem sa na ňu pozrel. „Aby tu nebola."

„V žiadnom prípade ju nebudem skrývať, Rose," povedal prísne a ona preglgla. „Nikdy som to nemal v pláne a okrem toho o nej vie. Bolo by to zbytočné."

„Bolo by lepšie, aby nebola hneď na rane," povedal Daren, no Calem nereagoval.

Obrátila som sa na tábor a všimla si, že sa všetci začali pripravovať na príchod nových povstalcov. Netušila som koľko ich malo prísť, no nečakala som malú skupinu. Pozrela som sa k východu a z diaľky počula rýchly dupot mnohých kopýt.

„Prichádzajú," skríkol niekto a zhlboka som sa nadýchla.

Na Calemovej tvári som nedokázala prečítať vôbec nič. Ani strach, nadšenie či nervozitu. Bol úplne prázdny, ako vždy keď sa hneval. Alebo sa na niečo pripravoval.

Oči mal čierne presne ako vtedy, keď zabil Heatleyho. Keď ma ohrozoval. Vedela som, prečo sa tak tváril. Tváril sa ako medvedica, ktorá bola pripravená brániť svoje mláďa aj za cenu vlastného života.

Preglgla som a podišla k nemu. Nechcela som, aby v tom bol sám. Chcela som mu pomôcť a stáť pri ňom. Možno to znamenalo, že všetko skomplikujem, nezáležalo na tom. Boli sme v tom spolu, a preto bolo správne, aby sme aj spoločne čelili následkom.

Bolo ich vyše sto, ak nie viac. Celkom zaplnili hlavnú cestu do tábora a priviedli so sebou veľa vecí, ako napríklad vozov a zvierat. Hneď sa začali so všetkými zvítavať. Niektorí mali na tvárach smútok a strach, tak mi netrvalo dlho, aby som pochopila, odkiaľ boli. Určite boli ako ostatní. Prišli o svoje domovy kvôli kráľovi.

Vtedy som ho uvidela. Nebolo ťažké určiť, ktorý spomedzi toľkých mužov, bol on. Na tvári mal prísny výraz a kývol hlavou niekoľkým mužom na pozdrav. Bola to čistá autorita, ktorá z neho sršala aj na diaľku. Nikdy by som si ho nepomýlila s nikým iným. Takýto muž nemal hrdosť a pýchu len tak pre nič za nič.

Pohľadom sledoval tábor, akoby si premeriaval napáchané škody. Neuniklo mu vôbec nič a jeho mračenie potvrdzovalo, že nebol spokojný. Potom sa pozrel smerom k nám a koňa zastavil. Stáli sme v Hlavnom stane, mimo ostatných, aby sme neprekážali. Calem stál pri vchode a na všetkých pozeral, zatiaľ čo ja som bola za ním. Nechcel, aby ma videl, no napriek tomu som mu vykúkala spoza ramena.

Jeho otec bol pomerne mladý. Vo vlasoch a na brade mal len zopár šedivých prameňov, ktoré neboli takmer vidieť. Vyzeral na muža, ktorého by armáda nezastavila ľahko. Galantne zoskočil z koňa a obzrel sa.

„Počkaj tu s Darenom," povedal mi Calem a kývol hlavou k Darenovi, ktorý sa hneď postavil predo mňa. Calem vystúpil vpred, no len o pár krokov a nevzďaľoval sa. Rosemary sa však k otcovi rozbehla s úsmevom na tvári. Nech o ňom hovorili hocičo, stále to bol ich otec.

„Moje deti," usmial sa a roztvoril náruč, do ktorej mu Rosemary hneď vbehla. Bol rovnako vysoký ako Calem a stískal ju v pevnom náručí. Keď ju pustil, chytil ju oboma rukami za tvár a potom za ramená, aby si ju premeral. „Žiadne modriny, ani škrabance. Rozumiem tomu správne, že ťa tvoj brat šetril a neposielal na žiadne akcie?"