Sila prísahy I.: Zrada OPRAVENÉ

18. kapitola

Pršať neprestalo celé týždne. Počasie sa striedalo, no väčšinou pršalo. Chvíľu svietilo slnko, no poobede znova začalo pršať. Noci začínali byť chladnejšie. Zmena obdobia sa blížila. Sedela som celý čas vo svojej izbe, pohltená knihami a pozerala sa von oknom. Hypnotizovala som pohľadom les.

Tam totiž bol Calem. Nevidela som ho už tak dlho. Nemala som o ňom žiadne správy, no vedela som, že bol v poriadku. Ak by sa mu niečo stalo, vedela by som to. Adler alebo Rosemary by mi to povedali. Dokonca aj kvôli popravám by som niečo vedela, no tie sa celé týždne nediali. Vlastne sa nič nedialo, akoby svet upadol do pokoja.

Aj tak som však bola nešťastná.

Naše city k tomu druhému boli silné a opätované. Konečne sme priznali, čo jeden pre druhého znamenáme. Prekročili sme hranice nášho vzťahu, a preto sme spolu chceli byť každú chvíľu dňa. No nemohli sme.

Naša situácia nám to nedovoľovala.

Musel si znova získať dôveru svojich ľudí, kvôli prešľapom, ktoré kvôli mne urobil. Bude to trvať nejaký čas, no bola som si istá, že to najhoršie prejde. Čo však potom? To, že sa chvíľu nestretávame, je len dočasné riešenie našej situácie. Vždy sa nájdu ďalšie problémy, ktoré bude treba vyriešiť. Čo potom? Čo bude so mnou?

Bude pre neho nebezpečné, aby za mnou chodil. Najmä ak ho budú jeho ľudia pozorovať.

Už som nebola zasnúbená s Heatleym. Bola som to len ja.

Arryn sa ma spýtala, či by som s ním do tábora odišla. Dokonca sám povedal, že si pre mňa príde. Poznala som ho natoľko, aby som verila, že to naozaj urobí. No aká bola moja odpoveď? To, že som im pomáhala by sa možno dalo nejako ospravedlniť. Ak by som však odišla, bola by to priama zrada kráľa. Celý môj život by sa zmenil.

Bola som na to pripravená?

Každý večer som z kuchyne počúvala rozhovor medzi Viktorom a rodičmi. Neboli to tajné rozhovory, no ani tak mi nebolo príjemné ich počúvať.

Ich nenávisť k povstalcom bola veľká, až som sa samej seba pýtala, odkiaľ sa vzala. Prišla z ničoho nič.

Už som nedokázala byť zatvorená doma, a preto som sa obliekla a išla von. Všetci boli v obývačke a rozprávali sa. Keďže pršalo, nedalo sa nič iné robiť.

„Kam ideš?" spýtal sa otec s úsmevom.

„Von," odpovedala som a zatvorila za sebou dvere.

Pršalo tak prudko, takže som videla padajúce pásiky vody na zem. Bola hlúposť ísť von a dobrovoľne sa vystaviť chladu a vode. No z toľkého premýšľania sa mi z hlavy parilo, a preto som musela zmeniť prostredie.

Oblečenie a nohy v topánkach som mala hneď mokré, a to som prešla len pár krokov. Bola mi zima, no neprekážalo mi to. Pokračovala som po ceste smerom do mesta.

Prišla som do prázdnych ulíc a porozhliadla sa. Obchody boli otvorené, no stánky, ktoré bývali postavené vonku nie. Z hostincov a krčiem sa ozýval smiech. Aj napriek mizernému počasiu sa všetci zabávali. Nebola som natoľko odvážna, aby som do týchto podnikov vošla sama, a preto som pokračovala po daždi.

Z ničoho nič ma premkol nepríjemný pocit, kvôli ktorému som sa zastavila. Počula som za sebou kroky. Rýchlo som sa obrátila, no nikto za mnou nebol. Zamračila som sa. Pohla som sa ďalej a znova počula kroky. Keby nepršalo, nepočula by som vôbec nič. Lenže tieto neznáme nohy čľapkali vo vode, ako aj moje. Pridala som do kroku a hľadala bezpečné miesto na úkryt.

Zahla som do blízkej uličky a cestou schytila palicu, ktorá sa na zemi povaľovala. Kráčala som ďalej a ukryla sa za niekoľko prázdnych debien. Kroky sa približovali a moje srdce búšilo ako splašené. Počula som ako sa približoval a keď som ho zazrela, zahnala som sa palicou.