Sila prísahy I.: Zrada OPRAVENÉ

17. kapitola

Pozerala som sa na ňu, no nepovedala som ani slovo. Nikdy som nad tým nepremýšľala. Úprimne, ani mi to nenapadlo. Odkedy sme sa spoznali, udialo sa toho tak veľa. Chcela som byť len s ním, ale nepremýšľala som nad spôsobmi, ako to docieliť.

„Ja neviem," šepla som zmätene. „Neviem."

Odvrátila som sa a počula ako si vzdychla. Ona na to pomyslela hneď ako sa naše tajomstvo dozvedela. Myslela reálne a nie zasnene ako my.

Keď to takto povedala nahlas, naozaj mi to prišlo ako najlepšie riešenie. Mal by mňa a aj postavenie vodcu. Nikdy som však nemyslela na to, že by som s ním odišla.

Odišla som od Arryn a išla do mesta. Potrebovala som premýšľať, a to som mohla jedine osamote. Prechádzala som sa po uliciach, pozerala sa do výkladov a pozorovala ľudí. Vyzerali, že boli šťastní a nemali žiadne problémy. Akoby ich nič neťažilo.

Aj ja som chcela taký život. Ráno by som sa zobudila s úsmevom na tvári a robila to, čo som chcela. A nie čo mi prikázali iní. Chcela som mať po boku muža, ktorého som milovala. Chcela som byť šťastná.

Mohla som to mať.

Mohla som Calemovi povedať, že pôjdem s ním do tábora. Vzdám sa všetkého a budem mu stáť po boku. No čo keď by nesúhlasil. Čo keď by mi to nedovolil? Mal by k tomu dôvod. Jeho ľudia by ma zabili.

Dokázala som však niečo také urobiť? Odísť a viac sa neobzrieť.

„Tatiana," oslovil ma hlas, za ktorým som sa obzrela. Antonio na mňa hľadel a keď videl môj prázdny výraz, preglgol. Určite vedel, že bol Heatley mŕtvy. Museli to vedieť všetci.

„Dlho sme sa nevideli," zamrmlala som.

„Viem, mal som toho veľa."

„Vyhýbal si sa mi," povedala som drsne. „Neklamme si. Čo ťa však viedlo k tomu, aby si prišiel teraz?"

„Počul som o pánovi Heatleym. Mrzí ma tvoja strata," povedal a ja som si ho premerala. Na tvári rozhodne nemal smútok. „Ak by si niečo potrebovala-."

„Viem, kde ťa nájdem," prerušila som ho. Usmial sa a prikývol. „Ešte niečo?"

„Neprestal som mať o teba záujem, Tatiana," povedal a chytil ma za ruku. „Viem, že som sa správal ako idiot a mrzí ma to. Žiarlil som na neho, že ťa bude mať a nie ja," pohoršene som otvorila ústa. „Chcem to napraviť. Prosím, daj mi šancu."

„Akú?"

„Skúsme to spolu," povedal a pritiahol si ma k sebe. Prskla som a odsotila ho.

„Nemám záujem," zavrčala som a chcela odísť. Dobehol ma a postavil sa mi do cesty.

„Prečo nie? Nie som zlý človek. Vedel by som sa o teba postarať. Daj mi šancu."

„Nikdy."

„Prečo nie?" dožadoval sa odpovede. Vtom ma silno chytil za zápästie a zovrel mi ho. Vystrašil ma a pozrela som sa mu do očí. „Ty už máš niekoho iného?" zavrčal. „Prečo by si ma inak odmietala."

„Pretože o teba nemám záujem," zdôraznila som a chcela sa vytrhnúť, no nedovolil mi to.

„Ani o Heatleyho si nestála. No tak, skúsme to. Prisahám, že nebudeš ľutovať," povedal a pritiahol si ma k sebe, že ma pobozká.

„Nie, Antonio!" skríkla som a surovo ho odsotila.

„Ak ťa nebudem mať ja, tak nikto!" povedal zúrivo a pustil ma. Pozerala som sa na neho a ukázal na mňa prstom. „Budeš moja. To ti prisahám."