Sila prísahy I.: Zrada OPRAVENÉ

12. kapitola

Urobila som ako mi Rosemary povedala a odkladala svadbu. Rodičom sa to nepáčilo, pretože by boli najradšej, ak by bola svadba dávno za nami. No bola som neústupná a odkladala ju mesiac.

Nemohla som však odolávať večnosť. Všetci na mňa tlačili, dokonca aj pán Heatley. Nepriamo ma k svadbe nútil, no hovorila som stále to isté. Že som ešte priveľmi mladá a potrebujem viac času. Sľuboval mi všetko možné, no nič z toho som nechcela.

Celý mesiac som sa v noci budila na nočné mory, ktoré som kvôli nemu mala. Stále som ho videla stáť v strede miestnosti s bičom v ruke, ako týral inú ženu. Vždy keď som sa na neho pozrela, vždy som to mala pred očami a bála sa ho. Nemohla som uveriť, že ten pekný zovňajšok a úsmev, bolo všetko len klamstvo.

„Usmej sa, Tatiana. Je tu pán Heatley," drgla do mňa mama, keď sme stáli pred naším domom a čakali na neho. Mali sme na pláne malý výlet, na ktorý ma pozval.

„Zdravím vás, Merrion," usmial sa na mamu a pobozkal jej ruku. Skoro sa z toho dotyku roztopila. „Tatiana," urobil to isté aj mne. Letmo som sa usmiala. „Pripravená na malý výlet?"

Znova som nastúpila do drahého koča a oprela som sa o dvierka. Keď pán Heatley nastúpil za mnou, posadil sa vedľa mňa. Prekvapilo ma to, pretože doteraz si vždy sadal predo mňa, aby sa na mňa mohol pozerať. Dokonca ma chytil za ruku. Musela som sa veľmi premáhať, aby som skryla znechutenie.

„Kam ideme?" spýtala som sa, keď som si všimla, že sme išli preč z mesta. Stráže nás bez problémov pustili.

„Na malú prechádzku. Uvedomil som si, že som vám ukázal celé mesto, avšak jeho okolie nie. Určite budete rada."

„Ďakujem."

Vyšli sme z mesta a išli cestou, ktorou sme s rodinou prišli pred pár mesiacmi. Naozaj som od nášho príchodu nebola nikde mimo mesto. Iba v lesoch, no nikdy nie ďalej. Nevedela som, čo všetko naša krajina ponúkala. Mala toľké krásne miesta, o ktorých všetci hovorili a o ktorých som čítala v knihách. Nemala som však možnosť ich vidieť.

Nebola som šťastná. Chodila som po dome a záhrade ako mŕtvola a nikoho nezaujímalo, že som nemala náladu. Až na Arryn, ktorá sa vyhrážala, že Heatleyho vlastnoručne zabije.

„Chcel by som s vami o niečom dôležitom hovoriť," ozval sa zrazu počas cesty.

„O čom?"

„Na budúci týždeň sa bude na hrade konať maškarný ples," povedal a pozrel sa na mňa. „Kráľ nás na túto udalosť osobne pozval. Určite rozumiete, že som nemohol odmietnuť."

„Áno, samozrejme," prikývla som. „Určite to bude skvelý zážitok. Už teraz sa nemôžem dočkať," povedala som prekvapivo úprimne. Predstavila som si všetky tie pestré farby, masky a ľudí v rôznych kostýmoch a šatách. Nikto by ma medzi nimi nespoznal.

„Takže pôjdete? To ste mi urobili obrovskú radosť," povedal a znova mi pobozkal ruku.

Zapozerala som sa na polia, okolo ktorých sme prechádzali. Pri pohľade na pracujúcich ľudí som sa mračila. Vedela som, že iné dievčatá v mojom veku by dali čokoľvek za to, aby v živote nemuseli nič robiť, no ja som to cítila naopak. Dala by som čokoľvek za to, aby som stála na tom rozhorúčenom poli a pracovala.

Heatley ma stále držal za ruku a nedokázala som si ju nenápadne odtrhnúť. Prišlo mi, akoby bol mnou úplne posadnutý, pretože vôbec nevidel môj odpor. Akoby naozaj videl iba moju krásu.

Zašli sme s kočom na vysoký kopec, kde sme zastavili. Z tohto kopca sme mali nádherný výhľad na mesto. Aj keď bol so mnou práve on, ten výhľad sa mi páčil. Aj keby som ho najradšej pozerala s Calemom.