V meste, ktoré zničil

5

Rýchlo som zo seba zhodila tepláky a tričko. Navliekla si taktiež čierne nohavice, sivý voľný sveter, aby sme spolu so Samom ladili. Nemala som veľmi čas na špekulácie, rýchlo som sa nalíčila a potom už vyčíňala pri dverách kúpeľne. Búchala som na ne, keď sa jeho hlas ozval za mojim chrbtom.

,,Čo robíš?" pobavene ma sledoval s hlavou mierne naklonenou do pravej strany.

,,Vieš koľko je hodín?" nahnevane som sa na neho obrátila. Pozrel na svoje hodinky, ktoré boli jeho neoddeliteľnou súčasťou, vraj keby mobil prestane fungovať, tak aspoň hodinky sú spoľahlivé. Ukazovali minútu pred ôsmou.

,,Tak budeme trochu meškať," zasmial sa a išiel hľadať kľúče od auta. Keď sa dlhšie neozýval, opýtala som sa, či ich má.

,,Neviem, kde sú," nervózne sa poškriabal na zátylku.

,,Kašli na to, toľko zabehneme," rýchlo som si obliekla koženku, chytila tašku, obula sa a zbehla ku vchodu. Samo mal našťastie kľúče od bytu, zamkol a dobehol za mnou. Celú cestu sme išli rýchlym krokom. Dokonalo sme sa k sebe hodili. Boli sme ešte aj oblečení tak isto. Pred vchodom do školy mi venoval ešte jednu rýchlu pusu na čelo a každý sme sa ponáhľali vlastným smerom. Pravdepodobne bude tento deň jednou veľkou pohromou.

-

Na prestávke si ku mne prisadla Ivana. Je čosi ako školská modelka, ktorej ego siaha po oblaky. Bola vzpriamená, hruď mala vypnutú, meravá s trpkou grimasou na jej vypatlanej tvári. Jej prostá tvár pripomínajúca Reginu George z filmu Mean grils.

Podvihla som obočie. Divím sa, že ju tá fasáda, čo má na tvári, nestiahne k zemi.

,,Samuel je totálne rozkošný, nechápem, že ťa ešte nepodviedol," falošne sa usmiala. Roztiahla som ústa ešte do väčšieho úsmevu. Takže o toto jej ide.

,,Nie, na rozdiel od teba," žmurkla som. Rozhorčene buchla do stola, akoby niesla na pleciach najväčšiu ťarchu života. Myslím, že ju to ani netrápilo.

,,Dohodli sme sa na doučovaní u mňa, vieš, sami dvaja. Ja a on," cmukla. Zamračila som sa ani som nestihla zareagovať a už pri nás stál spomínaný. Ivane sa rozšírili zreničky a koketne si začala na prst obmotávať pramienky vlasov. Pozerala naňho spod umelých mihalníc a zvodne žmurkala. Samo iba nadvihol obočie a pohľadom sa presunul na mňa.

,,Bijou, môžeš na chvíľu?" usmiala som sa a chytila ho za ruku. Keď som prechádzala okolo Ivany, div že nepraskla od žiarlivosti.

,,O čom ste sa to bavili?" zvedavo sa mi pozrel do očí, keď sme vyšli na prázdnu chodbu.

,,O škole a o tom, čo budeme robiť cez víkend. Veď vieš, babské reči," zasmiala som sa. Nevyzeral na to, že mi uveril, ale neriešil to ďalej. Jemne ma pohladil po líci.

,,Odpustíš mi?" zahľadel sa mi hlboko do očí.

,,Čo ti mám odpustiť?" nechápavo som gúľala očami.

,,Ten včerajšok," chytil mi obe ruky do svojich teplých dlaní. Tvárila som sa, že premýšľam. Naťahovala som ho. Bavilo ma nechať ho chvíľu v neistote.

,,Odpustené," zahlásila som so smiechom. Pritiahol si ma do náručia a konečne na jeho tvári zrkadlilo šťastie. Podvihol mi bradu ukazovákom a dlho sa naše pohľady vpíjali do seba. Potom som mala ústa plné jeho slín. Daroval mi bozk na pery a tak som sa pobrala na angličtinu. Niekoľko minút po zazvonení vtrhla do našej triedy bez zaklopania riaditeľka spolu s telocvikárom za chrbtom. Oznámili nám, že zajtra sa koná futbalový turnaj, do ktorého budú samozrejme zapojení aj niektorí žiaci z našej triedy a vyučovanie sa nebude konať.

Po škole sme ruka v ruke so Samom stáli pred budovou školy a chystali sa odísť, keď z vchodových dverí vyšiel telocvikár.

,,Bijou, mohol by som ťa poprosiť?" rukou mi pokynul, aby som šla za ním. Samo ma samozrejme svorne nasledoval.

,,Chcem, aby si zajtra sprevádzala futbalistov z iných škôl," uviedol ma do obrazu, keď sme prišli do telocvične.

,,Prečo práve ona?" rozhadzoval rukami Samuel. Na tvári mu bolo vidieť, že s tým zásadne nesúhlasí.

,,Máte problém?" opýtal sa ho telocvikár a založil si ruky na hrudi.

,,Áno, to mám. Nikoho sprevádzať nebude!" zaťal sánku.

,,Ak sa s tým neviete vysporiadať, zajtra nemusíte prísť do školy, aby sme nemali obavu o vaše zdravie," rezignoval telocvikár.

,,Pôjdu po nej ako deti v Afrike po lacnom mäse!" neovládol sa. Chytila som ho za ruku a ťahala von z telocvične.

,,Nemajte obavy. Zvládnem to," zakričala som pomedzi dvere telocvikárovi. Akonáhle sme vyšli z kabinetu, Samuel sa prestal kontrolovať. Chytil ma pod zadok a odniesol si ma do chlapčenskej šatne. Zabuchol dvere a oprel ma o ne. Uhýbala som sa jeho pohľadom. Pulz som mala každou sekundou rýchlejší. Pohľadom skočil na moje pery a v okamihu na nich bol aj nalepený. Bozkával ma dravo, až som mala pocit, že mu nestačím.

,,Prečo si to prijala?" prehovoril pomedzi bozky. Neodpovedala som. Ostala som ticho. Bozky sa ešte väčšmi prehĺbili a Samuel pokračoval z mojich pier na krk, kde si ma ráno niekoľkokrát označil. Jeho dotyky spôsobovali na mojom tele príjemné chvenie, z ktorého mi po chrbte prebehli zimomriavky. Cítila som, ako jemne saje moju pokožku na krku. Z úst sa mi vydral ston. Na chvíľu prestal, pozrel mi do očí a cez hlavu mi pomaly zvliekol sveter. Bozkami prešiel cez moju hruď až na brucho. Nevládala som sa udržať na nohách. Zhlboka som sa nadýchla a jemne som ho od seba odstrčila. Zdvihla som zo zeme svoj sveter a takmer nepočuteľne som povedala slovo ,,prepáč". Nachvíľu sa mi otočil chrbtom, bolo počuť, že upokojuje svoj prerývaný dych.

,,Neospravedlňuj sa. Nemám to rád," povedal nakoniec.

,,Pôjdeme domov?" neisto som sa opýtala a on iba prikývol.

,,Zvezieme sa busom, hoci to máme iba kúsok," povedal.
-
Na zastávke sme nečakali dlho, nastúpili sme do autobusu hneď ako zastavil pri nás. Keď sme si išli sadnúť, drgol do mňa neznámy chlapec. Vtedy nastal problém..