V meste, ktoré zničil

33

Síce sa mi pamäť časom pomaly vracala, no už to nebolelo. Nespomínam si na žiadneho Samuela. Nespomínam si ani, kde som predtým bola, pretože nakoniec pri mne stále boli rodičia. Oni boli mojim oporným bodom, veď kto iný?

Nepamätám si toho veľa, tak sa vám to pokúsim zopakovať v krátkosti. Prebrala som sa v nemocnici na silný otras mozgu a výpadok krátkodobej pamäte. Nevnímala som zvuk vôkol mňa, len som videla usmievavé tváre rodičov. Boli radi, že som nažive. Bolo to celkom zložité vyšetrovanie. Presunuli ma na príjem do USA, kde dorazili za mnou rodičia. Bohužiaľ prepustiť ma mohli až dokým nebudem úplne v poriadku.

,,Slečna Mandella, musíme vám oznámiť jednu výnimočnú správu," pribehli doktory s dobrými správami. Mama s otcom ma chytili za ruku a všetci sme čakali, čo nám povedia. Rodičia nevedeli anglicky, iba pár slov, no bolo na mne, aby som im všetko preložila.
,,Plod nebol poškodený!" oznámili s nadšením.
,,Plod? Nerozumiem vám," v rýchlosti som sa posadila, čo nebol ten najlepší nápad, pretože ma zabolela hlava.

,,Ste tehotná,"

Myslela som si, že iba nerozumiem, že to je iba jazykovou barierou, no bola som na omyle.

Všetci mi tvrdili, že po mojom incidente som novým človekom, čo mi prišlo ako neskutočný bizár, pretože som sa cítila v poriadku. Po dlhšej rekonvalescencii ma pustili a ja som začala opäť žiť. Žiť svoj nový úžasný život s malým miminkom v mojom brušku. Nepátrala som po otcovi, nespomínala som si na nikoho, s kým som spala. Brala som to dieťa ako dar, možno aj náhodu, ktorá sa mi v živote vyskytla. No boli to rodičia, ktorý mi prezradili, kto je otcom. Ukazovali mi rôzne spoločné fotky, no nikoho s takou tvárou som si nevedela zaradiť. Smutne som sa na nich pozrela a pokývala hlavou. Nepoznala som človeka, čo vedľa mňa predtým stál.

-

Po 9 mesiacoch, keď sa mi narodilo moje dieťa, chlapček. Som dokončila gymnázium a podala žiadosť na vysokú školu. O malého sa starali moji rodičia vo voľnom čase, aby som mohla v pokoji doštudovať.

Na vysokej som sa stretla opäť s Jurajom, mojim anjelom strážnym. Vždy som to o ňom tvrdila. Poviem vám, zamilovala som sa doňho. V ten moment som ho vnímala inak než predtým. Vlastne všetko som vnímala odlišne. Juraj mi pomáhal, nepýtal sa zbytočné otázky, čo bolo so mnou celú tú dobu, čo sme sa nevideli. Rovnako sa zamiloval aj on, do iného dievčata v rovnakom tele.

Aj keď sme obaja nedokončili našu ekonomickú vysokú školu, tak sme sa vedeli o seba postarať. Juraj si okamžite našiel prácu v zahraničí, kde zarábal dobré peniaze. Ja som zostala posledný rok s malým na materskej v našom novo nájdenom byte. Bol to menší mestský byt, ale dobrých ľudí sa všade veľa zmestí.

Je veľa príbehov a rozprávok, ktoré sa skončia dobre, ale ten môj nebola žiadna poviedka a ani tragédia. Prešla som si nechutným toxickým vzťahom, manipuláciou a len preto, že mám kurva dobré srdce, ktoré odpúšťa. Pravdupovediac, nikdy nebudem ľutovať, čo sa stalo. Nikdy nebudem ľutovať, že som stretla Samuela Tollshona a nebudem ľutovať ani to, že sa nám spojili cesty. Pripustila som si, že to bola jedna veľká lekcia, na ktorú keď sa spätne pozriem, usmejem sa. Z chýb sa učíme a preto som vďačná za všetko, čo sa v mojom živote udialo. Za každú hádku, nedorozumenie, náhodu, ale aj radosť a šťastie.

Hi Guyss!!
Znova úspešný koniec ďalšieho pokračovania môjho príbehu.
Ehm v podstate to ani koniec nie je..ak ste zvedaví, čo Bijou čaká opäť, kuknite príbeh:

V meste, ktoré zničili

Ďakujem za všetky vaše prečítania.