V meste, ktoré zničil

32

Ďalší deň keď som sa zobudila, tak som nebola nijak inak než sama. Nečakal ma žiadny odkaz ani správa. Preto som sa rozhodla, že už nebudem zavretá v tomto apartmáne a odišla som do kaviarne popri hoteli. Zobrala som so sebou pracovný notebook a hľadala vysoké školy. Po skončení gymnázia som chcela byť ekonomkou, tak som len očami prebiehala po obrazovke. Popri mojom zdrvujúcom hľadaní ku mne pristúpil chalan. Anglicky sa ma spýtal, či si môže pri mne vypiť kávu, pretože žiadne iné miesto nie je voľné. Zľahka som pokývala hlavou a venovala sa ďalej svojej práci.
,,Máš krásne oči," odpil si z kávy a zadíval sa na mňa.
,,Ďakujem," usmiala som sa, ,,zlepšilo mi to deň."
,,Je prakticky nemožné, že dievča ako ty nedostáva vkuse kopec komplimentov," žmurkol na mňa.
,,Je dokázané, že sa muži už ďalej nesnažia zaujať a priťahovať opačné pohlavie, príde im to ako márnosť," uchechtla som sa.
,,Good point," súhlasil so mnou.
,,Čo robíš?" nakukol spoza notebooku.
,,Hľadám zaujímavý odbor, ktorí by ma napĺňal,"
,,Inak ja som Peter," podal mi ruku a tak sme sa aj zoznámili.

Po dlhom rozhovore s Petrom sme sa boli prejsť do mesta. Ukázal mi pár miest, ktoré som tam ani len nepoznala, predsalen so Samom sme všetko nestihli prejsť. Dozvedeli sme sa o sebe kopu vecí, jazyková bariera vôbec nebola problémom. Nakoniec ma odprevadil až k hotelu, kde sme si vymenili čísla a sociálne siete, aby sme sa niekedy ešte videli. Bola to celkom príjemná chvíľa.

Prešla som recepciou a dostala sa až k nášmu apartmánu. Skrútil sa mi celý žalúdok, keď som zbadala otvorené dvere od našho dočasného bývania. Vstúpila som dnu, vládlo tam nepríjemné ticho. Samove veci boli hodene na kuchynskej linke. Snažila som sa ho hľadať vo všetkých miestnostiach až po našu izbu. Už spoza dverí našej izby som počula divné zvuky, no nechcela som zbytočne panikáriť. Vedela som, že je zle. Srdce mi bilo až som mala pocit, že skončím koniec koncov v nemocnici. Chytila som kľučku a potohla ju nadol. Neverila som vlastným očiam. Ten deň sa mi zrútil celý život. Ten deň bol pre mňa osudovým. Ten deň som videla Samuela s inou.

Stála som vo dverach akoby nič. Zrejme ma nepočuli. Z očí sa mi lialo nespočetné množstvo sĺz, ale zostala som stáť a prizerať sa. Pozerala som na nich ako obarená, nevedela som sa pohnúť a ani odtrhnúť zrak. Chytal ju po stehnach a bozkaval ako mňa nikdy. Vtedy sa na mňa to dievča pozrelo, prižmúrilo oči a víťazne usmialo. Zabuchla som dvere, dosť nahlas. Jediné, čo sa mi odohrávalo v hlave bolo to, čo som videla na vlastné oči. Zrada. Bolesť. Hnev a strach. V ten moment som zbrklo jednala, veľmi intuitívne. Schmatla Samove kľúče od požičaného auta a utiekla. Za sebou som počula iba hľadajúci Samov hlas, patral po mne. Nechcela som ho stretnúť a ani vidieť. Nastúpila som do auta, naštartovala a zmizla.

Ani neviem presne kde som to mala nasmerované. Na mobile som vytočila Petrove číslo, pretože bol jediny koho tu poznám. Nedávala som veľmi pozor na cestu. Klepali sa mi ruky a zrak mi zakrývali slzy. Bola som na samom dne.
,,Potrebujem ťa! Prosím! Pošli mi tvoju adresu," kým som pozerala na mobil, potiahnutím volantu som sa vykolajila z cesty hneď z kopca. Auto dopadalo na veľké kusy kameňa aj so mnou vnútri až dokým nedopadlo na tvrdú zem. Bol to veľmi tvrdý dopad.

Odvtedy si nepamätám vôbec NIČ.