V meste, ktoré zničil

31

Jedného dňa som z toľkej zimy mierne ochorela a zostala na izbe. Samuel najprv protestoval a domáhal sa zostať so mnou, no nakoniec pokračoval vo svojej dobrodružnej ceste. Určite som mu nechcela kaziť výlet. Pravdupovediac preležala som celé dni sama v posteli so zapnutou telkou, ktorú som ledabolo vnímala. Tiahlo sa to asi 5 dní, čo Samuel odchádzal skoro ráno a vracal sa až v noci, keď som už spala. Každý deň, keď som sa prebudila, posteľ bola prázdna. Vlastne som ho už ani necítila pri sebe.

Jedno skoré ráno som vyšla z izby do obývačky a zbadala Samuela sedieť na stoličke a jesť toasty.

,,Nezostaneš dnes so mnou?" zaklipkala som očami dúfajúc, že ho obmäkčím, nepomohlo.

,,Prepáč miláčik, zaplatil som nám všetky atrakcie, nemôžem to nechať prepadnúť," postavil sa zo stoličky, ,,ľúbim ťa.!

Dal mi slabú pusu na čelo a už sa stratil v dverách. Znova odišiel sám. Nebavilo ma už byť samou síce v krásnom apartmáne, ale zabíjala ma osamelosť. Vlastne už ani neviem opísať, aký to bol pocit. Z jednej strany som chcela, aby si dovolenku užil a z druhej strany som sa cítila úplne opustene a zničene. Hodiny išli ako dni a minuty ako hodiny. Bolo to pre mňa devastujúce. Čakala som celý deň, kedy sa vráti. Bolo presne jedenásť hodín v noci, kedy otvoril dvere a nešťastne vstúpil dnu.

,,Čo má toto znamenať?" založila som si ruky na prsiach a prebodávala ho pohľadom. Mrdol plecom a ani sa mi neunúval odpovedať.

,,Halo, rozprávam sa s tebou!" zamávala som mu pred očami, no ten to mal nasmerované rovno do spálne. Nasledovala som jeho kroky a čudovala sa sama sebe. Hodil sa na posteľ tak, že mu nohy trčali z postele. Bol celý oblečený ešte aj v topánkach. Nehovoriac o tom, že z neho tiahlo ako z posledného bezdomovca.

Rozhodla som sa spať v obývačke, pretože neexistoval dôvod, prečo by som mala spať vedľa neho. Bola som nahnevaná, rozčúlená a nemohla sa s ním ani pohádať, keďže poriadne nevnímal realitu. Rovnako som celú dobu nevedela ani zaspať, dookola som premýšľala nad sprostosťami, čo mi leteli hlavou.

-

Ráno ma zobudil vlhký bozk na čelo. Otvorila som oči a videla stáť Samuela s malým batohom na chrbte.

,,Zas niekam ideš?" povzdychla som si.

,,Dnes už iba doobeda, potom som celý tvoj," žmurkol a znova mi vsunul bozk na pery.

,,Možno by som ťa mohla presvedčiť, aby si zostal," uškrnula som sa a zahryzla si do spodnej pery. Nečakal som už na odpoveď a z gauča mu vyskočila priamo do náručia. Podoprel si ma rukami a chytil za riť. Vášnivo sme sa bozkávali takmer bez žiadneho nádychu. Pustil ma na zem a vyzliekol mi tričko. Rovnako aj ja som ho vyzliekla takmer do naha. Chytil ma popod stehná, dravo sa mi prilepil na pery a miloval. Zhodil všetky veci z kuchynskej linky a položil ma na ňu. Stiahol mi spodné prádlo, no nezabudol ani na seba. Usmiala som sa naňho potmehúdskym úsmevom a žiadala ho o prítomnosť.

,,Budeš poslušná?" perverzne sa zasmial a ja som ako psík pokývala hlavou. Vrazil ho do mňa bez všetkej milosti. Nezastavoval sa ako na začiatku, už nebol viac nežný. Držala som sa o roh linky a snažila sa vychutnať každú sekundu s ním, pokiaľ mi znova neodíde. Videla som na ňom, že sa mu to páči, že ma chce. No bolo otázkou, či takto vyzerá každý muž pri sexe. Samuel rázom pridal na tempe a zdriapol ma za stehná. Pridržiaval svoj vzdych a spravil sa do mňa. Vydýchla som si.

,,Vrátim sa ti," obliekol sa a zmizol za dverami. Znova. Čakala som to. Už ma to viac nebolelo a ani neprekvapovalo. Kým bol preč, zbehla som do sprchy a pripavila si horúci kúpeľ. Po kúpeli som pripravila pre nás oboch obed, aby si naše žalúdky znova pochutili. Neprešlo ani veľa hodín a naozaj sa vrátil. Hneď ako prišiel mi venoval pusu na čelo. Vbehol do sprchy a po sprche za mnou do kuchynky. Neudržiaval očný kontakt, no ja som sledovala každý jeho krok.

,,Sme v pohode?" ustráchane som sa opýtala.

,,Nemali by sme?" drzo odvrkol.

,,Tak už týždeň a pol som tu zavretá úplne sama," skonštatovala som.

,,Keď si mala horúčku, čo si chcela?" pozrel mojim smerom.

,,Teba?" buchla som po stole.

,,Ešte mame pol mesiaca pred sebou," usúdil, ,,sme spolu stále!"

,,Zmenil si sa," sklopila som zrak, ,,nemá to význam sa hádať."

Tŕpla som. Cítila som sa úplne sama, bohužiaľ už aj v jeho prítomnosti. Srdce mi išlo vybuchnút a vyletieť z hrude. Pociťovala som neskutočnú ťažobu v hrudi. Zamkla som sa v kúpelni, kde som sa jednoducho zložila. Vyrevala som si dušu a vypustila všetok smútok spojený s hnevom von. Tá prekliata bolesť. Miestami som sa nevedela poriadne nadýchnuť. Držala som sa umyvadla, aby som cítila pri sebe nejakú oporu. Nemala som nikoho. Takto sama som sa nikdy v živote necítila a každným dňom ma to viac a viac zabíjalo.