4. Bohovia: Temnota sa prebúdza [Dokončené]

Varovanie

,,Čo tu chceš?" Zamračila som sa.

,,Počul som tvoje drzé ústa. Nemohol som sa tu nezastaviť." Sledoval môj zadok.

,,Ja si môžem robiť, čo chcem. Nie si môj pán, kráľ a dokonca ani Boh." Vyštekla som a vzala si šaty.

Otočila som sa jeho smerom a oči mu spadli na moje prsia a potom nižšie. ,,Ukazuješ svoje telo každému, koho stretneš?"

,,Čo je teba do toho?" Hrdo som zdvihla nos a začala si obliekať šaty.

Skryla som pod ne svoje ženské zbrane a všimla si tesno v Kyrellových nohaviciach. Moje telo ovládol chtíč a nachvíľu ma opantali myšlienky v mojej hlave. Naozaj len na malú a kratučkú chvíľku.

Predstavila som si ako vykročil oproti mne svojou mužnou chôdzou, pevne ma schmatol so svojim stiskom a do nosa mi udrela tá vôňa. Jeho vôňa. Vôňa temnoty, ktorá za sebou zanechávala smrť.

A najhoršie na tom bolo to, že ma to neskutočne priťahovalo.

Možno to bolo kvôli tomu, že moje schopnosti súviseli s posmrtným životom. Možno práve on dokázal pochopiť to, čo som prežívala celý život. Vždy ma ľudia považovali za INÚ. Bola som čudáčka a keď prehovorili moje schopnosti, počúvala som rôzne urážky.

Striga.

Bosorka.

Zmija.

Čarodejnica jedovatá.

Dokonca som jeden čas musela utekať pred cirkvou.

,,Vieš, nečudoval by som sa. Tvoja matka nebola iná." Pohŕdavo pozrel mojim smerom ale pohľadom neuhol za žiadnu cenu.

,,Nazývaš moju matku ľahkou ženou?!" Zavrčala som.

,,Možno si ani nebola dieťa Arméliinho muža. Pri nej človek nikdy nevedel," mykol pleciami. ,,Možno, že si dcéra nejakého sluhu alebo dedinčana, ktorý pracoval pod hradom Diethellovcov."

Nahneval ma. Nahneval ma tak strašne, že som naňho zaútočila. Z môjho tela vyletel duch ženy a veľkou rýchlosťou sa rútila ku Kyrellovi. Rýchlym krokom som išla za ňou s takmer bielymi očami a v tvári som mala zlosť. Duch chytil Kyrella pod krkom a preletel si ním od dverí až ku stene na chodbe. Pritisla ho o stenu a mŕtvo naňho pozerala s obrovskou nenávisťou.

,,Ako sa opovažuješ vysloviť tieto slová o mojej pani?!" Zavrčala.

Kyrell mal v tvári prekvapený pohľad ale nie bojácny. Nebál sa. Len načerpával informácie, ktoré sa práve dozvedel o mojich schopnostiach.

,,Povedz svojmu poskokovi aby zo mňa zložil tú mŕtvolnú ruku dolu, inak privolám svoje tiene." Varoval ma kľudným ale dominantným tónom.

,,Nemysli si, že máš nadomnou nejakú moc," postavila som sa pred neho a sledovala ho cez priehľadné telo ženy. ,,Nevieš ani z polovice, čo dokážem a tvoja hlúpa arogantná nadradenosť nie je nesmrteľná. Varujem ťa, Kyrell. Prestaň urážať moju rodinu."

Duch ženy sa rozplynul v sivý dym a ja som odkráčala bosá preč po chodbe ako víťaz ale vedela som, že jeho ranené ego mi to vráti. Nikdy to nenechá tak, že akási žena mu ukázala moc a on sa nebránil.

Nechcel sa brániť. Inak by ma mohol tienmi prišpendliť o stenu ako ja s duchom ale nespravil to.

Usadila som sa v jedálni na raňajkách a začala jesť bez počkania na Kyrella. Našťastie neprišiel. Bolo to tak lepšie. Zbytočne by sme si opäť skočili do vlasov.

Po príjemne tichých raňajkách osamote, som sa rozhodla trochu poobzerať po okolí a vydala sa do lesa. Lesy tu mali obrovské kmene a ich koruny boli príliš vysoko. Zelený mach zdobil všetkú zem a príjemne to šteklilo na mojich bosých chodidlách. Hmla bola neustále hustá a držala sa dolu, takže sa dalo ľahko zablúdiť a viditeľnosť bola možno dva metre.

Možno som príliš bláznivá a nebol najlepší nápad ísť bosá na miesta, kde to nepoznám a neviem, čo ma tam čaká ale neodolala som a do izby som sa vrátiť po obuv nechcela.

V lese bolo ticho. Nevidela som žiadnych vtákov, žiadne živé bytosti. Srnky, diviaci, zajace, myši a ani potkany s veveričkami. Nikde nič.

Prišlo mi to zvláštne.

Snažila som sa popozerať po nejakých kvetoch ale nenašla som žiadne. Všade bola len zeleň ale farebné kvety nikde.

Prišla som na okraj lesa a vyšla na lúku. Videla som obrovskú bariéru. Vyzerala ako elektrina a skladala sa z čiernej a červenej farby. Pomaly som sa priblížila a snažila sa zistiť, čo to je.

,,Nie, madam. Nepribližujte sa k tomu." Započula som zasebou neľudský hlas.

Otočila som sa a videla pred sebou tieň ,,čo to je?"

,,To je prekliatie nášho pána. Tá stena ho drží v tomto hrade." Odvetil.

,,Čo ak sa jej dotknem?" Otočila som sa naspäť.

,,Keď to skúšal náš pán, odrazilo ho silové pole až do tamtoho stromu." Ukázala na popraskaný strom.

,,Ah tak." Spravila som krok späť.

,,Sú tu nejaké pekné miesta, ktoré môžem vidieť?" Odkráčala som k tieňu a zastavil pred ním.

,,Tam tým smerom je cintorín," ukázal na pravo, ,,tam tým smerom je altánok, v ktorom ste už boli po svojom príchode a cesta rovno," ukázal za seba, ,,vedie do hradu. Všetko ostatné je les."

,,V poriadku. idem sa pozrieť na cintorín," vystrela som sa a začala kráčať na miesto, ktoré mi ukázal ,,a ty sa vráť za svojim arogantným pánom a nesleduj ma. Ďakujem."

Odkráčala som do lesa. Kráčala som niekoľko ďalších desiatok minút, kým som sa objavila na cintoríne, ktorý sa skladal len zo štyroch hrobov.