4. Bohovia: Temnota sa prebúdza [Dokončené]

Veštenie

Objavila som sa vo vnútry svojho karavanu a pozrela sa naokolo. Mala som všetko nachystané. Vešteckú guľu, karty a aj ouiju. Nepotrebovala som tie veci na hovorenie s mŕtvymi ani na to aby som videla budúcnosť. Z tých vecí som len čerpala energiu.

,,Čo plánuješ, Nyx?" Do karavanu vošiel Alexej.

Vyzeral nervózne a nesvoj.

,,Nerozumiem." Zdvihla som obočie.

,,Zmenila si od základov svoje vystúpenie. Nikdy predtým si nedokázala vyvolať toľko duchov a na tak dlho. Poznám ťa celý život, Nyx. Koho si hľadala pohľadom v hľadisku?" Spýtal sa.

,,Potrebovala som zmenu. Hovorila som, že som silnejšia." Hrdo som zdvihla nos.

,,Koho si hľadala?" Zvýšil na mňa hlas.

Dverami od karavanu trhlo a dnu vošiel nahnevaný tieň, pripravený ničiť.

Otočila som sa naň a rýchlo zareagovala. Vystrela som ruku pred seba ako znamenie, že má stáť. Obzrela som sa na Alexeja, ktorý bol celý biely až takmer od strachu odpadol.

Netušila som, že uvidí tieň. Musí to znamenať, že Kyrellova moc je stále silnejšia.

,,Stoj!" Prikázala som.

Tieňom trhlo, pretože chcel zabíjať ale nemohol ma neposlúchnuť.

,,Nedotkneš sa ho," ukázala som na Alexeja. ,,Vrátiš sa von a prestanete ma sledovať."

,,Ale pani-.." Zavrčal neľudským hlasom.

,,Žiadne ale. Povedz svojmu pánovi nech mi dá svätý pokoj, inak budem nútená konať." Zasyčala som.

Tieň sklonil hlavu a vyšiel von. Vzápätí strčil hlavu dnu a pozrel na mňa ,,a ste v poriadku?"

,,Áno." Povedala som odhodlane.

Dvere na karavane sa zatvorili a vnútry nastalo ticho.

,,Čo to bolo?" Spýtal sa.

,,Tieň," odpovedala som. ,,sú to monštrá, ktoré slúžia môjmu-..." odmlčala som sa, ,,otcovi môjho dieťaťa."

,,Preboha, s kým to dieťa čakáš, Nyx?" Šepol vystrašene.

,,S Bohom temnoty." Odvetila som.

Nemohla som si pomôcť. Môj tón hlasu znel hrdo a odvážne. Nenávidela som to. Nenávidela som ako som sa cítila, keď som o ňom hovorila alebo čo i len myslela. To bolo najhoršie, že aj po tom všetkom, mnou prebehla iskra. Dokonca aj pri malej a nevinnej myšlienke naňho.

,,Bohom?" Spýtal sa.

,,Áno, s Bohom. Nevieš toho veľa, Alexej. Neviem, prečo nestarnem ale nestarne ani on. Je nás viac." Vysvetľovala som.

,,Viac?" Nerozumel.

,,Bohov," pousmiala som sa. ,,Sú štyri Božie rodiny."

Klop klop klop

Otvorila som dvere a vonku stála žena. Bola mladá a mala na hlave kapucňu. Nevidela som jej do tváre, pretože ju zakrývali vlasy ale vyžarovalo z nej tajomno.

,,Ch-chcela b-by so-som si dať vy-vyveštiť." Zakoktala sa.

Vyzerala akobby sa bála a mala stres.

,,Samozrejme, poď ďalej," usmiala som sa. ,,Alexej je na odchode."

Alexej bez slova odišiel a dievča vošlo dnu. Videla som ako sa Alexej obzeral, či ho neprenasleduje tieň. Sklonila som hlavu a potichu sa zasmiala. Zatvorila som dvere a pozrela na ženu. Ukázala som na sedačku aby si sadla.

,,Chceš čaj alebo vodu ?" Spýtala som sa.

,,V-vodu. Ďakujem." Usmiala sa.

Napustila som jej pohár vody a sebe robila čaj. Zaliala som vrecúško s vrelou vodou a vzala šálku do ruky. Otočila som sa a všimla si kúsok od dievčaťa ducha.

Chlapec v jej veku. Celkom fešák. Vyzeral nešťastne a zaľúbene.

,,Pomôžte jej, prosím." Pozrel sa na mňa.

Bez slova som prešla okolo neho a sadla si oproti dievčaťu.

,,Čo ťa trápi?" Spýtala som sa jej.

,,Chcem len vedieť budúcnosť." Sklonila hlavu.

,,Tak dobre," prikývla som, ,,daj mi ruky."

Dievča neisto natiahlo ruky nad stôl. Videla som jej cez vlasy do uplakaných očí. Vzala som jej ruky, zhlboka sa nadýchla a oči mi zbeleli.

Prvá sa mi ukázala minulosť.

Objavila som sa na rozkvitnutej lúke plnej farieb. Počula som krásny ženský smiech. Otočila som sa a videla tú dievčinu. Bežala okolo mňa ako v spomalenom filme a s úsmevom na tvári sa obzerala.

Mala hnedé, mierne zatočené vlasy a hnedozelené oči. Na sebe mala letné, tenké, kvetové šaty a naháňal ju muž, ktorý pri mne stál v karavane ako duch. Muž mal krátke ryšavé vlasy a na sebe bielu letnú košeľu s hnedými trištvrťovými nohaviciami.

Chytil ju presne v strede lúky a pevne objal. Boli tak zaľúbení, že to nešlo nevidieť. Pobozkal ju a vzápätí si kvokol. Z vrecka vytiahol prsteň a požiadal ju o ruku.

Všetko sa rozmazalo a mňa schopnosť viedla do druhej vidiny.

Bola to krátka ukážka autonehody. Opilí vodič sa rútil po ceste a na prechode zrazil chodca. Silný výkrik ma prinútil ísť bližšie. Šofér zrazil muža, ktorého to dievča milovalo a bol na mieste mŕtvy.

Posunula som sa do tretej vidiny. Toto bola budúcnosť. Žena sedela na veľkej deke plnej jedla uprostred rovnakej lúky ako v prvej vidine a žiarila šťastím. V rukách držala malé dieťatko v perinke. Mohlo mať pár týždňoch a o kúsok ďalej behal hnedovlasý muž, ktorý naháňal dve deti. Jedno mohlo mať päť rokov a druhé tri. Boli to ich deti.

Pochopila som, čo musím spraviť. Tá žena sa musí posunúť vpred a prestať žiť v minulosti.