4. Bohovia: Temnota sa prebúdza [Dokončené]

Dcéra Armélie

Kyrell

Keď sa tá žena otočila, myslel som, že spadnem na kolená. Predomnou stála čistá kópia Armélii. Tá žena bola takmer rovnaká. Jediný rozdiel bol v tom, že Arméliiné oči boli bledohnedé, zatiaľ čo táto žena ich mala modré. Vlasy mala takmer biele ale Arméliiné boli hnedé.

Ovládol ma hnev. Len tak tak som držal temnotu vo svojom vnútry. Nechcel som to! Nechcel som to prežívať znovu a nie so ženou, ktorá vyzerala ako Armélia.

Najhoršie na tejto situácii bolo to, že som cítil to, čo som nechcel.

Puto.

Rovnaké ako s Arméliou ale predsa iné.

Hnev v mojich očiach narastal a keď začali žiariť na červeno, zvrtol som sa a odišiel do domu. Kráčal som hradom a myslel, že zabijem každého.

Život ma musí nenávidieť, keď mi sem prinesie ženu, ktorá je Arméliinou kópiou a ešte k tomu z nej cítim puto.

Na schodoch som stretol môjho sluhu, Philipa. Pracoval u mňa niekoľko rokov a bol to už starší pán.

,,Deje sa niečo, môj pane?" Spýtal sa ma.

,,Vonku stojí žena. Ukáž jej izbu, v ktorej zostane a nevyrušujte ma." Dal som pokyny a ani na sekundu som nezastavil.

Mieril do svojej izby. Buchol som dvermi, ktoré sa zatvorili a otriasli v pántoch. Otočil som sa a päsťou buchol do steny. S hlbokým nádychom a výdychom som zo seba vypúšťal čierny dym, ktorý zaplnil celú izbu.

Vyšiel som na balkón. Namieril rukou na oblohu a všetok dym vyletel z mojej izby a vytvorili temnú búrku. Silnú prietrž.

Sadol som si na sedačku, ktorá bola na balkóne a vložil si tvár do svojich dlaní. Poriadne som zafunel začal premýšľať, čo ďalej.

Nechal som dva tiene strážiť moje dvere. Nechcel som v žiadnom prípade byť v blízkosti tej ženy. Rozmýšľal som ako ju vrátim na Zem. Dokonca mi napadlo, že ju zabijem ale moje vnútro s tým nesúhlasilo. Dokonca aj temnota vo mne bola proti tomu nápadu.

Dvere na izbe sa otvorili, čo ma prekvapilo, pretože tiene nemali nikoho vpustiť.

,,Kyrell? Kde si?" Započul som jej prekliaty hlas.

Bojoval som s tým, že v mojich ušiach znel tak sladko.

Zaklonil som hlavu a snažil sa nevybuchnúť. Postavil som sa a prešiel som k dverám do mojej izby. Oprel som sa o prah a prekrížil si ruky.

,,Čo tu chceš?" Vyslovil som nepriateľsky.

Znovu som prebehol očami po jej tele a pozrel sa za ňu. Stála uprostred miestnosti s hrdosťou vo svojej tvári a ani sa nepohla.

Nechápem, prečo sa ma nebojí. Absolútne jej moje tiene nenaháňali strach. Nahol som sa aby som videl dôvod, prečo ju pustili do mojej izby ale stáli tam so sklonenou hlavou ako malé deti v kúte. Pretočil som očami a čakal, čo mi povie.

,,Nebudem spať v tej izbe. Nie som tvoja slúžka. Chcem izbu na úrovni." Rozkázala si.

,,Prečo by som ti mal niečo dať? Nechcel som ťa tu." Zamračil som sa.

,,Lenže som tu kvôli tvojim poskokom." Odvrkla a ukázala na nich.

Šokovaný som sledoval aký rešpekt mali tiene pred tou ženou. Nerozumel som.

,,Vôbec sa nebojíš." Poznamenal som. Akosi mi začalo všetko do seba zapadať.

,,Čoho sa mám báť?" Spýtala sa.

,,Tieňov, mňa, tohto miesta." Mykol som pleciami.

,,Ty naozaj nevieš, kto som?" Zdvihla obočie.

,,Nie." Odvetil som ,,mal by som?"

Bol som si istý, že nemôže mať nič s Arméliou. Každého som zabil a-... myšlienky mi utíchli. Možno to je len reinkarnácia.
Napadla mi jedna vec. Čo ak-...
Zameral som sa na jej auru a zbadal to. Nebola smrteľník. Nebola to obyčajná žena ale Bohyňa.

,,Áno, mal by si. Zavraždil si moju rodinu a dokážeš s tým žiť. Ako moc musíš byť bezcitný?" Tvár jej zvážnela.

,,Nevieš nič," zavrčal som a oči mi opäť zčervenali, ,,mohlo mi to napadnúť. Využívačný pohľad a pýcha v tvári," zavrčal som znechutene ,,potomok Diethellovskej krvi."

,,To je dobre, že vieš, kto som. Možno by si mi mohol povedať, prečo si zavraždil moju rodinu." Hlavu hrdo zdvihla smerom nahor.

,,Bolo to dávno. Očividne ich dieťa alebo niekto z nich prežil. Bolo to pred viac ako tisíc rokmi. Nechápem, prečo sa o to zaujímaš práve ty." Pretočil som očami.

Mohla mať okolo dvadsaťpäť rokov. Nechápem ako sa dozvedela o svojich predkoch a prečo ju to vlastne zaujíma, keď vtedy nežila.

,,A kto by sa mal o to zaujímať, keď nie ja?" Zdvihla obočie a obzerala si moju izbu.

Ľahostajne som pozeral jej smerom a neodpovedal jej. Nechcel som riešiť minulosť ženy, ktorá vo mne zničila všetkú nádej a kvôli ktorej som uväznení tu.

,,Dovoľ aby som sa ti predstavila, Kyrell Darkwell," otočila sa na mňa ,,som Nyx Diethell. Dcéra Armélie."

Tá žena mi tými slovami dala silnú facku, ktorá ma prinútila prebrať sa.

Karma je riadna sviňa. Toto má byť zlý vtip? Nakráča si sem žena, z ktorej cítim spojenie a je to dcéra ženy, ktorú som zavraždil a predtým pretiahol. Jedinej ženy, do ktorej som sa dokázal zamilovať.

Úchvatné.

Život si zo mňa strieľa.