4. Bohovia: Temnota sa prebúdza [Dokončené]

Zúfalstvo

Kyrell

Hodina pred uskutočnením plánu

Od rána sa mi Nyx nezdala. Obzerala sa viac ako zvyčajne a vyzerala nervózne.

Bál som sa o ňu ešte viac ako zvyčajne. Mohla začať rodiť každú chvíľu a ja som nemohol byť s ňou. Chcel som ju pri sebe a láskať. Potreboval som jej všetko vysvetliť. Chcel som ju naspäť.

Je moja.

Videl som ako objala toho chlapa. Vyzeralo to ako objatie na rozlúčku a potom nasadla do karavanu a naštartovala.

Kam ide?

Čo má v pláne?

Znervóznel som ešte viac a snažil sa s tieňom premiestňovať tak aby som ju nestratil. Čo však bolo horšie, že išla k útesu. Zostal som ešte viac nesvoj ale keď zastavila, uľavilo sa mi.

Pravdepodobne si chcela len vyčistiť hlavu a byť sama. Bude tu jeden deň a pôjde naspäť.

Sledoval som z diaľky jej pohľad a keď som započul ako karavan zahrabal, oblial ma pot. Auto sa rozbehlo obrovskou rýchlosťou z útesu priamo do priepasti. Schopnosti začali tvoriť búrku. Snažil som sa ju vytvoriť čo najrýchlejšie ale bezvýznamne. Nestihol som to.

Karavan dopadol na dno priepasti a bolo počuť obrovský buchot.

Srdce mi tĺklo od strachu a snažil som sa k nej dostať. Strach z toho, že sa jej alebo nášmu dieťaťu niečo stalo, ma doslova pohlcoval. Bol som vystrašený ako ešte nikdy a musel som konať.

Búrka prišla príliš rýchlo a v plnej sile. Spustil sa silný lejak, krúpy a blesky sprevádzali čierne mračná. Všetky tiene, ktoré som tu mal sa rozbehli ako dym do priepasti k tomu vraku.

Prehľadávali úplne každý kúsok karavanu ale našťastie nenašli tam žiadnu mŕtvolu. Nikde nebola ani kvapka krvi a ani stopy po mojej Nyx.

Bol som šťastný no zároveň, zúfalý z toho, že som ju stratil. Netuším, kde je.

Vrátil som sa do miestnosti, v ktorej som na Cranione maľoval. Oči mi žiarili na červeno a hnev zo mňa vyšťavoval to najhoršie.

Chytil som obraz a buchol s ním o stenu. Začal som rozhadzovať a ničiť všetky obrazy, ktoré mi vošli pod ruky a ako posledné letel stojan cez celú miestnosť.

Päsťami som búchal do steny a nechápal.

Celé mesiace zostávala na jednom mieste. Nebránila sa tomu, že som ju sledoval. Moje tiene na ňu dávali pozor nonstop a nikdy s tým nemala problém.

A teraz, pár dní pred pôrodom, zmizla. Naschvál mi zmizla pred očami a ja netuším, kde ju nájdem. Nemám poňatia, kde ju hľadať.

Rozposlal som tiene po celej Zemi. Nemohol som to nechať len tak. Musel som ju nájsť, nech sa deje čokoľvek. Bola moja. Nikoho iného, len moja a to sa nezmení. Tetovania na našich zápästiach hovorili za všetko a nemôže sa tomu brániť naveky.

Chcel som jej všetko vysvetliť. Doslova som si všetko naplánoval v hlave a delilo ma od toho len pár dní, no teraz sa skryla. Ušla predomnou a skryla sa s mojim dieťaťom v tele.

Štetce som vyhodil von oknom a nahnevane vyšiel von z izby.

Temnota vo mne bublala. Chcela ísť von ale brzdil som ju. Nebolo to dobré znamenie. Nemohlo sa stať to, čo predtým.

Nie teraz.

Otvoril som dvere od izby a vyšiel von. Kráčal som smerom do lesa. Bol som nervózny a moje schopnosti sa snažili prevziať kontrolu. Nemohol som to dopustiť. Nie teraz, keď neviem, kde je.

Vybehol som do lesa. Dážď a krúpy sa mi vyhýbali akoby som mal dáždnik.

Prišiel som do najhlbšieho lesa a zastavil. Nespravil som nič. Ani krok.
Potreboval som prísť na iné myšlienky a preto som prišiel sem.

Dúfal som, že mi to pomôže ale nie.

,,Pane." Započul som zasebou tieň.

,,Našli ste ju?" Spýtal som sa.

,,Nie. Stále všetko prehľadávame. Zľahla sa po nej zem. Nikde nie je." Odvetil tieň neľudským hlasom.

,,Niekde byť musí a chcem aby ste mi ju našli!!!!!" Skríkol som.

Tieň bez slova zmizol a opäť som zostal sám.

Vedel som, že Nyx je rovnováha mojich schopností. To ona bola tá, čo mi prinášala pokoj. Bez nej, je viac než pravdepodobné, že stratím kontrolu.

Myslel som si, že som kontrolu nad schopnosťami získal dávno ale mýlil som sa. Nemal som ich pod kontrolou nikdy. Tušil som to. Podvedome ma ovládali tak ako ja smrteľníkov. Našepkávali mi, čo mám robiť, až kým nebola po mojom boku Nyx. Tetovania a ona mi priniesli plnú kontrolu nad mocou.

,,Kde si, Cariño?" Vzdychol som. ,,Potrebujem ťa."

Chcel som ju držať v náručí a bozkávať. Tak strašne mi chýbala. Dokázala to. Zamiloval som sa do nej. Bláznivo až priam bolestivo.

Do konca svojho života budem ľutovať to, že Armélia bola mojou prvou spriaznenej dušou.
Nikdy som ju nemiloval. Myslel som si, že áno ale bolo to len pobláznenie. Predstavoval som si ju aká je ale klamal som samého seba. Zaľúbil som sa do svojich predstáv o Armélii a nie do nej samotnej.

Bola to veľká lož. Obrovské klamstvo, ktoré si nikdy neodpustím.

Nyx mala byť jedinou mojou spriaznenej dušou.