4. Bohovia: Temnota sa prebúdza [Dokončené]

Cirkusové číslo

Kyrell

Musel som ten náhrdelník vziať. Chcel som si byť istý, že je v bezpečí. Musím ju ochrániť a to pôjde len tak, že ju budem cez tiene vidieť.

Ako právoplatný majiteľ si náhrdelník môžem kedykoľvek privolať. Preto to bolo tak jednoduché.

Vedel som, že ju nájdem v cirkuse. Nemala kam inam újsť. Celý život zasvätila cirkusu. Bolo jasné, že sa tam vráti.

Poslal som tiene aby jej zmenili karavan. Nechal som jej poslať obraz. To všetko jej pomôže s energiou. Musí čerpať energiu aj ona a aj to dieťa v nej.

Tak strašne som chcel byť pri nej.

Moje nálady sa menili každú sekundu. Bol som zúfalý. Zo sekundy na sekundu nastala obrovská búrka a rovnako aj zmizla.

,,Pane? Našli ste ju?" Spýtal sa sluha, ktorý vošiel do miestnosti.

V ruke som zvieral svoj náhrdelník. ,,Samozrejme."

,,Vráti sa?" Vyzvedal.

,,Možno." Odvetil som.

,,Myslíte, že ju tiene privedú späť?" Vzdychol.

,,Neviem. Ak nie tiene, o pár mesiacov pôjdem za ňou sám. Má niečo, čo je moje." Zamračil som sa.

,,Čo to je?" Šepol zvedavo.

,,Moje srdce a dieťa." Zavrčal som a pri tej myšlienke som opäť privolal búrku.

Za svojim chrbtom som počul šokovaný zvuk. ,,Hiiiiii!!"

,,Odíď." Šepol som a odišiel na balkón.

Zase to vo mne vrelo a pri myšlienke na ňu som chcel zničiť celú bariéru a kliatbu len aby som sa k nej dostal.

Vytvoril som tiene. ,,Choďte ju strážiť. Nechcem aby sa jej niečo stalo. Nedovolíte aby s ňou nejaký iný muž flirtoval a nespustíte ju z očí."

Tiene prikývli a rozplynuli sa v čierny dym, ktorý zmizol. Zostal som sám. Znovu.

Nyx

Od doby, čo mi zmizol náhrdelník z krku, vidím ich. Tiene ma strážia úplne všade. V karavane, v cirkuse a dokonca aj z diaľky.

Stála som pri stane, v ktorom prebiehal cirkus a čakala na svoje číslo.

Videla som ich.
Tiene.

Boli naokolo a sledovali ma. Nepribližovali sa. Udržiavali si odstup ale červené oči som nevidela.

Na jednu stranu ma upokojovalo, že sú tu. Dodávalo mi to pocit bezpečia. No na druhú stranu ma to hnevalo. Hnevalo ma to ako si robil to, čo chcel. Nechával ma sledovať aj napriek tomu ako mi klamal a tajil mi veci.

,,Pripravená?" Spýtala sa ma Janette.

Vrátila som sa myšlienkami do reality a videla ju pred sebou v bielom akrobatickom oblečení. Vlasy aj telo mala posypané trblietkami a jej výrazne namaľovaná tvár mala farby červeno oranžové.

,,Samozrejme." Hrdo som zdvihla nos.

Mala som v pláne menšie zmeny v mojom čísle, o ktorých nikto nevedel. Čierne šaty s dlhými spustenými rukávmi zdobili moje telo ale skrývali sa pod čiernym plášťom, ktorý siahal až po zem.
Dala som si na hlavu kapucňu z plášťu a vykročila vpred.

Vošla som do stanu a vystúpenie bolo v plnom prúde. Zastavila som na kraji a s hlbokým nádychom roztiahla ruky. Vyletel zo mňa sivý dym, ktorý vytvoril hmlu a rozliezol sa po miestnosti.

,,Myslíte si, že ak človek zomrie, život preňho končí," začala som. ,,Nie je to pravda. Duša človeka žije ďalej. Vy ich nevidíte ale oni vás áno."

V miestnosti sa rozoznel šepot ľudí. Každý z nich bol zvedaví, čo sa bude diať. Emócie ľudí sa zladili do vĺn plných strachu, zvedavosti a očakávania z toho, čo sa bude diať ďalej.

Z hmly sa začali vynárať duchovia, ktorí mali zahalené tváre a vyzerali priateľsky. Päť mužov a päť žien stálo na svojej pozícii a o malú chvíľočku sa na seba pozreli. Každý muž si našiel svojho partnera a vyzvali ho k tancu. Na okraji stanu sa z hmly vynorili ďalší dvaja duchovia s klavírom a huslami.

Začali sa vznášať a hrali svoju melódiu, ktorá tvorila nádhernú pieseň ako stvorenú pre valčík. Páry začali tancovať a ladnými pohybmi a stúpali nahor. Bol to dôkaz, že to naozaj sú duchovia. Nikto sa nedokáže vznášať vo vzduchu a tancovať. Boli nádherne priehľadní a aj tak ich bolo vidieť. Skončila pieseň a duchovia sa postavili do radu s poklonou.

Celou miestnosťou sa ozýval potlesk. Ľudia žasli nad tým, čo videli na vlastné oči.

,,To nie je všetko moji milí smrteľníčkovia," pousmiala som sa a jeden z duchov mi dal dolu plášť. ,,Niekto medzi vami, pozná tohto ducha." Ukázala som na divákov a otočila sa k prvej žene. ,,Ukáž svoju tvár a povedz svoje meno."

Žena dala dolu masku a pozrela priamo na starší manželský pár ,,Isabella Mawerick."

,,Teraz ty." Podstúpila som k mužovi.

Zložil masku a pozrel na malého chlapca so ženou ,,Jordan Blake."

Každý z duchov postupne zložil svoju masku a povedali svoje mená. S nádherným a šťastným úsmevom pozdravili svoje rodiny a svojich kamarátov. Miestnosťou sa rozniesla energia pokoja a šťastia. Konečne ďalší ľudia pochopili, že duchovia sú po smrti šťastní a v ich slzavých očiach bolo vidno ako sú pripravení začať od začiatku.

S hlbokým nádychom som do pľúc vdýchla čo najviac kyslíku a rozfúkla dym v miestnosti. Keď nikto nevidel ani na meter, postavila som sa do stredu miestnosti. ,,Čakám vás v mojom karavane. Príďte sa pozrieť, čo vás v budúcnosti čaká."