4. Bohovia: Temnota sa prebúdza [Dokončené]

Nafingovaná smrť

Čas plynul veľmi rýchlo a mesiace pribúdali. Vonku rozkvitali kvety, príroda sa prebúdzala a my sme opäť začínali cestovať s cirkusom. Teda oni. Ja som už neplánovala pracovať s nimi. O pár dní by som mala porodiť a to znamená, že Kyrell bude slobodný.

Jeho tiene tu boli neustále a mnohokrát aj on. Vždy stál v tej najväčšej tme ale nikdy neprišiel bližšie. Len sa na mňa pozeral.

Sľúbil, že ma nájde a našiel ma.

No o chvíľu sa narodí jeho dieťa. Jeho krv, ktorá zruší kliatbu. Nechcem aby nás našiel. Využil ma. Jeho tajomstvá ma ranili a najviac to, že moja mama bola jeho prvá láska a aj napriek tomu ju zabil.

Bol večer a vracala som sa ku karavanu. Tesne pri ňom som zastavila, pretože som cítila prítomnosť tieňa.

,,Cariño, prosím. Už mi to odpusť a vráť sa ku mne. Chcem vás oboch v bezpečí." Šepol tieň.

Otočila som sa a stál tesne zamnou.

,,Daj mi pokoj, Kyrell. My dvaja si nemáme čo povedať. Využil si ma a tým to hasne." Vyštekla som a zatvorila sa v karavane.

Bola som si istá, že neprestane. Prečo? Pretože mám v sebe jeho potomka. Krv Boha temnoty.

,,Prosím, Nyx. Milujem ťa." Započula som pri dverách.

Do očí sa mi nahrnuli slzy. Celé týždne, čo som strávila na Cranione po Kyrellovom boku, som túžila počuť tie slová ale teraz je neskoro. Nestojím o to. Nie po tom, čo som sa dozvedela.

Posadila som sa na posteľ a nechala tiecť svoje slzy. O niekoľko minút neskôr, začala búrka. Obliekla som si to najpohodlnejšie pyžamo aké som mala a ľahla si do postele.

V hlave mi svitol nápad. Bola som rozhodnutá, čo spravím. Vedela som, že musím zmiznúť. Musela som sa ukryť pred Kyrellom. Nebola som pripravená mu čeliť a nechcela som ho vidieť. Nechcela som sa s ním rozprávať a ani čokoľvek iné. Stále som bola ranená z udalostí, ktoré mi zatajil.

Zaspala som a ráno, keď som sa zobudila, bola som rozhodnutá. Odchádzam.

Vyšla som von a rozhodnutá hľadala Alexeja. Prechádzala som popri karavanoch a stanoch. Veľa ľudí ešte nebolo hore a zato som bola rada.

Všimla som si, že Alexej stojí pri jednom strome vedľa koňa a hľadí ho po tele.

,,Tak tu si. Hľadala som ťa." Podišla som k nemu.

,,Každým dňom máš brucho viditeľne väčšie. O chvíľu praskneš." Vtipkoval.

,,Ha-ha," pretočila som očami. ,,Odchádzam, Alexej."

,,Akože odchádzaš?" Spýtal sa.

,,O pár dní mám termín. Len čo sa dieťa narodí, Kyrell bude voľný a kliatba zrušená. Príde ma sem hľadať. Nemôžem tu zostať." Mykla som plecami a pohladila koňa.

,,Prečo? Veď predsa mu vysvetlíš, že-..." začal rozmýšľať.

,,Nie, Alexej. Nie som pripravená sa s ním stretnúť. Nie som dosť silná aby som odolala. Nechcem ho vidieť. Musím sa vypariť." Odvetila som.

,,Kam?" Spýtal sa.

,,Bude lepšie, ak to nebudeš vedieť ani ty a ani nikto iný. Obaja vieme, že sem príde. Že ma tu bude hľadať." Pousmiala som sa.

,,Takže sme odkázaní na smrť?" Zdvihol obočie.

,,Nie. Neublíži vám. Vie, že by som mu to nikdy neodpustila." Šepla som.

,,Naozaj odchádzaš?" Pokrútil hlavou.

,,Áno ale neboj sa o mňa. Neplánujem sa zabiť. Čokoľvek sa dozviete, nie som mŕtva ale pšššt." Priložila som si ukazovák k perám a žmurkla s jemným úsmevom.

,,Nepáči sa mi to," vzdychol, ,,ale dobre. Kedy odchádzaš?"

,,Teraz." Odpovedala som.

,,Uvidíme sa ešte?" Spýtal sa.

,,Samozrejme. Jedného dňa." Usmiala som sa.

Objal ma a povzbudzujúco ma stisol. Bola to tichá ale príjemná rozlúčka, ktorá znamenala viac ako sa na prvý pohľad zdalo.

Po rozlúčke som sadla do karavanu, naštartovala ho. Vyrazila som na cestu a držala sa svojho plánu. Podľa gps som mala byť na mieste o nejakých tridsať minút.

Prišla som k útesu, ktorý bol príliš vysoko a vedela som, že keď karavan dopadne, zostane z toho jeden vrak. Bol to plán. Vedela som, že tiene ma sledujú aj v tomto momente ale nemohli sa priblížiť. Svietilo slnko a to bola výhoda. Mohli sa pozerať ale nemohli vidieť z blízka to, čo som sa chystala spraviť.

Muselo to vyzerať presvedčivo. Vedela som, že Kyrell nato príde ale potrebovala som ho zmiasť a toto mi pomôže.

Dupla som na plyn, vyrazila plnou parou vpred a zhlboka sa nadýchla. Karavan vyletel z útesu. Videla som obrovské čierne mračná.

Kyrell sa snažil spôsobiť búrku ale nebol dostatočne rýchly. Nestíhal to.

Vyletela som s karavanom do vzduchu a obrovskou rýchlosťou začala padať.

Bol to zvláštny pocit. Nafingovať vlastnú smrť len kvôli tomu aby som zmiatla chlapa, ktorého milujem.

Premiestnila som sa na Cranion, priamo na nádvorie nejakého zasneženého zámku. Vládol tu pokoj a ticho. Obzerala som sa po celom nádvorí a dúfala, že som trafila správne.

,,Kto ste?" Započula som.

Otočila som sa smerom k dverám a zbadala slúžku.

,,Som Nyx. Hľadám Theiu alebo Navarra." Hrdo som zdvihla hlavu.

Slúžka sa pozrela prekvapene na moje bruško a prikývla. ,,Počkajte tu."