4. Bohovia: Temnota sa prebúdza [Dokončené]

Facka

Nad  každým hrobom sa týčila jedna socha. Boli to zvláštne sochy ľudí.

Cítila som tu ich energiu. Boli tu.

Priblížila som sa k hrobom a začala po nich prechádzať očami.

Tyrion Darkwell

Susanne Darkwell

Elijah Darkwell

Audette Darkwell

S hlbokým nádychom som zatvorila oči a chcela ich privolať ale nedalo sa to. Bránili sa podobne ako predkovia Navarra a Thei.

Skúsila som teda druhú variantu. Dotkla som sa sochy Tyriona Darkwella, nič sa nestalo.
Prešla som k soche Susanne Darkwell a dotkla sa jej ale nič. Podobne to bolo aj pri hrobe Elijaha Darkwella. Nič.

Až keď som sa dotkla hrobu Audette Darkwell, oči mi zbeleli a zbadala som pred sebou budúcnosť. Videla som seba v čiernych šatách a vedľa mňa stál Kyrell. Zvláštne bolo, že sa ma dotýkal. Držal ma okolo pásu a v jeho očiach sa odrážala nervozita spojená so šťastím.

,,Čo ak mi neodpustia?" Priznal strach.

,,Odpustili ti už dávno." Moje budúce ja sa pousmialo a dalo mu letmý bozk na pery.

Zaskočená a neschopná slova, som sledovala budúcnosť. Zalievalo ma teplo, keď som videla, že Kyrell a ja-....
Kúsok od miesta kde boli hroby sa objavila mladá žena. Mohla mať asi osemnásť rokov. Mohutné zlaté šaty dodávali dojem, že je princezná.

,,Čo tu chceš?" Započula som nepríjemný hlas.

Nepatril žene ale patril nejakému tieňu.

Ten hlas ma vytrhol z mojej vidiny a vrátil ma do prítomnosti. Pri poslednom strome stál tieň ale jeho oči žiarili na červeno.

,,Pýtal som sa niečo." Znovu zreval.

,,Vráť sa dnu." Zavrčal a zmizol.

Rozplynul sa.

Otočila som sa naspäť a hrdo zdvihla nos. Prvé, čo som si pomyslela bolo, že ho určite nepočúvnem ale obloha sčernala za pár sekúnd a spustil sa obrovský dážď. Lejak. Taký hustý a silný, že takmer rezal pri dotyku s pokožkou.

Obzerala som sa po okolí, kde by som sa mohla ukryť, kým nepominie táto ľadová štipľavá sprcha. Rozbehla som sa do lesa. Myslela som si, že stromy stlmia silu dažďových kvapiek ale nie.

Čím dlhšie kvapky dopadali na moje telo, tým viac to bolelo. Akoby do mňa kamene hádzali. Bežala som lesom späť. Všetko bolo zle vidieť. Hmla nezmizla ani pri daždi, práve naopak. Silnela.

Mach, ktorý pokrýval zem, tam razom nebol. Všade boli popadané suché konáre, stromy a moje šaty sa do nich zachytávali.

Vyzerali ako kus handry. Celé mokré a dotrhané. Odhalené telo pokrývali jemné krvavé podliatiny.
Nikdy som nevidela toľký hnev v podobe búrky.

Ani neviem koľkokrát mi ostrý konár pichol do nôh. Po rukách som mala škriabance od tŕňov a les, ktorý sa mi predtým tak páčil, bol na nerozoznanie.

Všade číhalo nebezpečenstvo a les vyzeral akoby mal vlastnú dušu s cieľom zabiť.

Zbadala som koniec lesa a v diaľke videla dom. Nikdy som nebola šťastnejšia, že budem vnútry.
Vybehla som z lesa, cela zadychčaná a bežala ku dverám.

Kyrell

Stál som vo vchodových dverách, ktoré boli otvorené dokorán. Opieral som sa o zárubňu a sledoval búrku, ktorú som stvoril.

Pripravoval som si svoj hnev a vety, ktoré poviem tej prekliatej ženskej, len čo sa vráti.

Ako sa opovažuje ísť k hrobom mojej rodiny?! Ako sa opovažuje robiť nejaké tie čáry máry namieste odpočinku mojich najbližších? Je to jedna nevďačná žena, ktorá si neváži to, že som jej dal strechu nad hlavou a mäkkú posteľ!

Búrka dosiahla svoj vrchol v momente, keď Nyx pribehla pod strechu domu.

Zastavil sa mi čas priamo pred očami.

Hnev zmizol v stotine, keď moje oči zbadali jej postavu. Vlasy mala úplne mokré. Na tvári nemala ani kúsok makeupu a namiesto toho mala každú odhalenú časť tela podliatu krvou. Škrabance po rukách a pár aj na hrudi pri kľúčnej kosti. Šaty vyzerali byť ťažké a plné vody. Predtým boli po zem ale konáre ich dotrhali tak, že jej odkrývali lýtka.

Zdvihla hlavu mojim smerom a v jej tmavomodrých očiach som videl bolesť. Fyzickú bolesť. Mohla byť Bohyňa ale to neznamená, že necíti bolesť.

Nikdy som si nemyslel, že môj hnev v podobe búrky dokáže ublížiť. Vždy som pri búrke bol silnejší a vedeli ublížiť tiene ale nie samotná búrka.

,,Nyx, ja-..." chcel som jej povedať úprimné prepáč ale nestihol som.

Zdvihla ruku a dala mi riadne silnú facku. Hlava mi letela do prava a celé líce ma poriadne štípalo. Zvuk facky sa roznášal po celej chodbe zamnou a v dome nastalo úplné ticho. Každý poddaný, ktorý počul facku, prestal robiť svoju činnosť.

,,Si jeden obyčajný bastard." Zasyčala a drgla do mňa tak silno, len aby prešla dnu.

,,To som nechcel." Odvetil som pokojným ale ľútostivým tónom.

Pomaly odkráčala po chodbe smerom ku schodom. Ignorovala ma a ani raz sa neotočila. Sledoval som jej doráňané telo, až kým nezašla za roh a nestratila sa na poschodí.

Zaslúžil som si tú facku a prijal by som ešte jednu. Nechcel som jej ublížiť. Konečne tu mám niekoho seberovného a jej iskra v ženskej dominancií bola pre mňa výzvou.

Lenže, úplne som si uvedomoval, čo sa práve stalo. Dotkla sa ma a ak je naozaj mojou spriaznenej dušou, všetko sa tou fackou odštartovalo.