Dievča z knihy (osud vo vlastných rukách)

Kapitola 27: Popol z ruží

Elara vošla do svojej izby, unavená po dlhom dni plnom intríg a predstierania. Zapálila sviečku na stole, jej jemné svetlo osvetľovalo izbu, vytvárajúc tieňovú hru na stenách. Položila svoje knihy na stôl a zrazu si všimla niečo, čo tam predtým nebolo. Na stole ležala nádherná kytica bielych ruží. Elara sa zastavila a chvíľu na ne len hľadela, premýšľajúc, kto jej ich mohol dať.

Vedela to. Vedela presne, kto za tým stojí. S jemným úsmevom zdvihla kyticu a privoňala k nim. Ich vôňa bola sladká, pripomínala jej časy, keď bola ešte Aneta. Tom sledoval jej každý pohyb z tieňa, cítil sa zvláštne, keď ju videl tak pokojne privoňať k ružiam. Bola v tom niečo intímne, niečo, čo ho znepokojovalo, ale zároveň aj fascinovalo.

Elara sa však po chvíli narovnala, jej úsmev zmizol a v očiach jej preletela temnota. Zdvihla ruže a priblížila ich k horiacej sviečke. Plamene sa okamžite chytili suchých okvetných lístkov a začali ich konzumovať. Oči Toma sa rozšírili, keď sledoval, ako Elara bez váhania ničí krásu kvetov.

„Čo to robí?" zašepkal si pre seba, nedokázal odvrátiť zrak.

Elara sa ticho dívala na horiace ruže, sledovala, ako plamene postupne pohltia každý lístok. Nakoniec ich hodila na zem, kde stále horeli. Kľakla si k nim a natiahla ruku. S jemným dotykom prstov sa dotýkala ohňa, ako keby testovala jeho hranice, ako keby skúšala, či naozaj cíti bolesť.

Tom nemohol uveriť vlastným očiam. „Necítiš nič?" pýtal sa v duchu, jeho myseľ plná zmätku. Bolesť by mala byť neznesiteľná, ale Elara na jej tvári neprejavila ani náznak nepohodlia. Jej oči, plné determinácie a hnevu, boli sústredené len na horiace ruže.

Elara si všimla Toma stojaceho v tieni. Jeho pohľad bol plný nepochopenia a šoku. Bez slova sa postavila, rukou si prešla po vlasoch a narovnala sa. Pozerala sa mu priamo do očí, ako keby mu chcela povedať, že jej nič neublíži, že je nad bolesťou, nad akýmkoľvek citom, ktorý by ju mohol oslabiť.

„Vieš, Tom," povedala ticho, jej hlas bol jemný, ale plný skrytej hrozby, „niektoré veci nie sú také, ako sa zdajú. A niektoré rany sú hlbšie, než si dokážeš predstaviť."

Tom zostal stáť, neschopný slova. Elara sa otočila a odišla z miestnosti, nechávajúc za sebou len popol z bielych ruží a znepokojivý pocit v Tomovej duši.