Dievča z knihy (osud vo vlastných rukách)

Kapitola 101: Dnes spíš u mňa

Elara sedela s Tomom v podniku na večeri. Okolie bolo živé a hlučné, no pre ňu to všetko zanikalo v tichu jej vlastných myšlienok. Tom vyzeral príliš spokojne, jeho úsmev bol široký a sebavedomý. Elara sa tvárila skôr smutne, veľa toho nezjedla. Každý kúsok jedla, ktorý si vložila do úst, sa jej zdalo byť nechutný, pretože vedela, že Tom ju pozoruje a že nemá možnosť úniku.

Keď vyšli z podniku, Elara sa snažila byť od neho čo najďalej. Tom ju jemne chytil za ruku, jeho dotyk bol pre ňu ako ľad. Do očí sa jej tlačili slzy. Nechcela toto, bola to pre ňu potupa. Nesledovala veľmi cestu, jej myseľ kričala, bojovala, ale navonok nič neurobila. Každý krok, ktorý urobila, bol sprevádzaný vnútorným zápasom medzi túžbou utiecť a strachom z Tomových hrozieb.

Keď stáli pred dvermi, myslela si, že sú pred jej izbou. No keď zdvihla zrak, bola prekvapená. Stáli pred dverami Tomovej izby.

„Čo to robíme, Tom?" spýtala sa, jej hlas sa triasol.

Tom zatvoril za ňou dvere a pozrel sa jej do očí. „Elara, tvoríme pár. Dnes spíš u mňa."

Elara cúvla a definitívne odpovedala: „Nie, nebudem."

Tom sa zasmial, jeho smiech bol chladný a bezcitný. „To nebola otázka, Elara. Jednoducho to tak bude."

Elara stála, jej myseľ sa točila okolo všetkých možností, ktoré mala. Cítila sa ako zviera zahnané do kúta. Vedela, že musí niečo urobiť, ale čo? Jeho prítomnosť bola dusivá, jeho vôľa nezlomná. Bola si istá, že ak mu odporuje, bude to mať následky, ktoré nechcela znášať.

„Tom, prosím," zašepkala, ale jej hlas znel slabšie, než zamýšľala.

Tom sa k nej priblížil, jeho oči boli tvrdé a neústupné. „Elara, pochop to. Sme pár. A ty budeš robiť, čo poviem."

Jeho slová boli ako facky, každá jedna jej spôsobila bolesť a poníženie. Cítila, ako sa jej do očí tlačia slzy, no nechcela mu dať tú satisfakciu, aby videl jej slabosť.

„A čo ak nie?" spýtala sa, jej hlas bol tentoraz pevnejší.

Tom sa uškrnul, jeho pohľad bol chladný a vypočítavý. „Máš na výber, Elara. Buď to, alebo poviem všetkým, kto naozaj si."

Táto hrozba visela vo vzduchu ako ťažký mrak. Elara vedela, že ak to urobí, zničí ju to. Musela niečo urobiť, ale bola bezmocná. Bojovala s myšlienkami, hľadala riešenie, ale nič sa jej nezdalo správne.

„Dobre," zašepkala nakoniec, hlasom premoženým zúfalstvom. „Ale len na jednu noc."

Tom sa usmial, spokojný s tým, že vyhral. „Výborne, Elara. Verím, že sa nám to bude páčiť."

Jeho slová ju znechutili, ale nemohla nič robiť. Musela si udržať kontrolu, aspoň dočasne. Keď ju odviedol k posteli, cítila sa ako v sne, v nočnej more, z ktorej sa nedokázala prebudiť.

Tom sa pohodlne usadil na posteli a pozoroval ju, ako stojí uprostred izby, neistá a zraniteľná. „Poď, sadni si," povedal jemne, no jeho tón bol stále autoritatívny.

Elara pomaly pristúpila k posteli a posadila sa na kraj. Jej myseľ pracovala na plné obrátky, hľadala akúkoľvek možnosť úniku. Vedela, že musí byť opatrná, ale zároveň nemohla dovoliť, aby Tom úplne ovládol jej život.

„Vieš, Elara," začal Tom, „mohlo by to byť horšie. Keby si sa mi nepostavila, mohli by sme byť skutočne šťastní."

Jeho slová ju bodali do srdca, vedela, že to myslí vážne, ale zároveň vedela, že mu nikdy nebude môcť veriť. „Tom, prosím, prestaň s týmto divadlom," povedala ticho. „Nechaj ma ísť."

Tom sa naklonil bližšie, jeho pohľad bol neústupný. „Nemáš kam ísť, Elara. Si tu so mnou a tak to aj ostane."

Elara vedela, že tento boj nevyhrá ľahko. Musela nájsť spôsob, ako sa oslobodiť, ale zatiaľ musela hrať Tomovu hru. Bolo to jediný spôsob, ako prežiť a nájsť cestu von.

Keď sa noc ťahala ďalej, Elara sa snažila získať aspoň nejaký pocit bezpečia v Tomovej prítomnosti. Ale každý jeho dotyk, každé jeho slovo ju len utvrdzovali v tom, že musí nájsť cestu von. A keď sa konečne dostala do svojej izby, rozhodnutá bojovať za svoju slobodu, vedela, že táto noc bude pre ňu začiatkom nového boja.

Boj, ktorý nesmela prehrať.