1. Kniežatá pekla : The Devil Himself [Dokončené]

Kráľovstvo nebeské

,,Kto si?" Pomaly som sa posadila a snažila sa byť mierne nepriateľská.

Veď predsa to bol cudzinec a nepoznala som ho. Môj vnútorný hlas opäť vravel, že nie som v bezpečí.

,,Som Michal Archanjel. Najvyšší z najvyšších Božích bojovníkov." Povedal to tak hrdo a zároveň s toľkou ochotou.

Obzrela som si ho. Bol to pekný muž. Telo mal svalnaté a vypracované. Oči mu žiarili dobrotou ale extrémne ma ničím nezaujal.

,,Ako viem, že ti môžem veriť?"

,,Krídla nie sú dostatočným dôkazom?" Zasmial sa.

,,Poznáš ma?"

,,Viem, kto si." Prikývol.

,,Povieš mi to?" V očiach som mala veľkú nádej a radosť.

,,Prečo? Ty si to nepamätáš?" Prekvapene podišiel ku mne a pomohol mi vstať.

,,Nie," zosmutnela som, ,,včera som sa zobudila v podzemí jednej budovy, celá od krvi a ušla som odtiaľ priamo do tej skaly."

,,Voláš sa Nerrea." usmial sa muž.

,,Ako som sa tam dostala?"

,,Vieš, ty si ako smrteľná žena, bola celý život oddaná Bohu a viere k nemu. Cirkev vo Vatikáne z teba spravila svätú ženu a prešla si obradom vysvätenia."

,,Ja som svätá?" Šepla som.

Nič mi nedávalo zmysel. Čo také som spravila, že ma vysvätili. Veď predsa každý z cirkvy a je oddaný Bohu. Na tom nie je nič výnimočné.

,,Svätá Nerrea Varikánska," odstúpil odomňa :,,Neviem, prečo sa z teba stal anjel ale bol som vyslaný sem na Zem aby som ťa vzal do neba."

,,Čo ak odmietnem?"

Bála som sa niekomu veriť a chcela som vedieť čo najviac, predtým ako sa rozhodnem, či pôjdem alebo nie.

,,Sama si vravela, že si nič nepamätáš. Kam chceš ísť? Spala si v diere uprostred lesa. Si od včera celá špinavá od krvi nášho Pána a z toho vyplýva, že nemáš kam ísť. Nevieš, kam ísť. Podľa toho, čo som počul, nemáš nikoho, za kým by si mohla ísť."

,,Čo ak by som sa vrátila do cirkvy? Mohla by som tam ísť, nie? Tvrdíš, že som tam bola celý život."

,,To by si mohla ale ako im vysvetlíš, že si anjel? Sú to smrteľníci. Veria v Boha, v Ježiša krista a aj v anjelov ale nikdy žiadneho nevideli. Čo ti garantuje, že sa zachovajú správne, ak sa tam vrátiš?" Spýtal sa.

,,Myslíš, že by mi smrteľníci boli schopní ublížiť?" Vypúlila som oči.

,,Ľudia sú veľmi nevyspytateľní. Nemajú v sebe len dobro ale aj zlo. Máloktorý človek má čistú dušu a nepodľahne hriechom, ktoré na nich číhajú na každom rohu."

Hriechy. Aké zvláštne a povedomé.

,,Ak s tebou pôjdem, budem sa môcť vrátiť na Zem?"

,,Po čase áno. Keď sa naučíš anjelskému chovaniu." Odvetil.

Pozrela som do zeme, hľadela som na drobné hríby, ktoré rástli pri jednom strome a s hlbokým nádychom som mu odpovedala. ,,Tak dobre. Pôjdem s tebou."

,,Nasleduj ma." Krídla sa mu rozprestreli a vzlietol bez najmenšej snahy.

Vyletel ku korunám stromov a ja som ho nasledovala. Moje vzlietnutie nebolo ani trochu elegantné ako to je a dokonca ani pohyby som nemala ladné a jemné. Trochu som si pripadala ako splašené kura ale dúfala som, že sa to zmení.

Vyletela som za ním a on pokračoval stále vyššie a vyššie. Vyleteli sme do obrovskej výšky, až nad všetky tie krásne biele oblaky a vtedy som zbadala pred sebou mohutnú zlatú bránu, ktorá žiarila svetlom a obklopovali ju oblaky.

,,Ako to, že je priamo tu?"

,,Brána sa zjaví tam, kde anjel stúpa k nebu. Inak povedané, je vždy po ruke."

,,Ľudia ju nevidia?"

,,Nie, pre obyčajných ľudí je neviditeľná."

Priblížil sa k nej. Mávol na ňu svojimi krídlami akoby jej značil, že môže otvoriť a ona sa otvorila ale skôr ako som spravila krok vpred, pri vstupe sa objavili dvaja ďalší anjeli a obaja na mňa pozerali. Michal archanjel k ním podišiel, niečo povedal a anjeli odstúpili.

,,Poď. Môžeme ísť."

Bez slova som ho nasledovala. Nebolo tu vôbec nič, len obloha, ktorá nikdy nekončila a malý úzky chodník vytvorený z oblakov. Musím priznať, že sa mi to páčilo. Vyzeralo to tak ako som si nebo predstavovala a pripomínalo mi to raj. Zvedavosť vo mne narastala, chcela som vidieť všetko, čo tu bolo.

,,Sú tu aj domy?" Vyšlo zo mňa.

,,Nie, spíme na oblakoch." Odvetil Michal.

,,Naozaj?" Nechápavo som zdvihla obočie.

Začal sa z chuti smiať na plné ústa a pozrel na mňa. ,,Samozrejme, že máme domy. Každý má jeden oblak a na ňom svoj dom."

Pozrel na mňa, kývol s hlavou na znak toho, že ho mám nasledovať a vzlietla som bez akýchkoľvek  otázok.

Vzniesla som sa vysoko so vzduchu a v diaľke sa mi naskytol dychberúci obraz. Videla som zlatý zámok v oblakoch a žiaril do obrovskej diaľky.

Čím bližšie som bola, tým ostrejšie som videla. Anjeli lietali okolo zámku, každý z nich zastal, keď sa pozrel mojim smerom. Sledovali ma akoby nikdy nevideli krv ale vedela som, že pohľad na mňa nemôže byť pekný. Ich tváre vyzerali vydesene a neveriacky.