1. Kniežatá pekla : The Devil Himself [Dokončené]

Príchod do Mexika

,,Sestra, Nerrea." Pribehol ku mne jeden z farárov.

,,Áno, otče?" Šepla som a zastavila na chodbe.

Žila som vo Vatikáne. Mojim poslaním bolo stať sa sestrou pri vymietaní rôznych entít, démonov a diabla samotného. Podľa najvyšších som nato mala výborné predpoklady a už som sa pár exorcismou zúčastnila ako pozorovateľ.

,,Otec Chavier odchádza na cestu do Španielska. Je tam podozrenie na posadnutú ženu. Vyžiadal si vás na pomoc. Bol by som rád, ak sa toho zúčastníte ako hlavná sestra." Odvetil.

Vypúlila som oči na jeho biele rúcho. ,,Ale otče, ja nesmiem. Ešte nie som oficiálnou sestrou. Nezložila som skúšky a sľub. Do dvadsiatich piatich mi zostáva ešte niekoľko mesiacov."

,,Je to len papierové postavenie." Usmial sa na mňa.

Váhala som. Neviem prečo. Obávala som sa toho, no mala som nutkanie tam ísť.

,,Tak dobre. Kedy odchádzame?" Spýtala som sa.

,,Za hodinu odtiaľto odchádza auto na letisko. Bežte sa zbaliť na pár dní a pred hlavným vchodom bude čakať auto." Odvetil s otočil sa.

Rozbehla som sa do svojej izby a vytiahla tašku. Zbalila som si pár tričiek, riflí a niečo na spanie. Po dlhých týždňoch vo Vatikáne som sa aj tešila, pretože mimo chrám môžem nosiť obyčajne oblečenie a nie sesterský odev.

Obliekla som si jedny biele tenké šaty. Nemali žiaden výstrih ale boli veľmi pohodlné.

Bolo to pravidlo. Ako hlavná sestra sa budem priamo dotýkať exorcismu a preto musím mať pri prvom stretnutí s posadnutým, biele šaty. Je to znak nevinnosti a znamená to, že som Božie dieťa. Na krk som si dala zlatý ruženec vymáčaný vo svätenej vode, pretože som ešte nevstúpila do sesterstva a nezložila Boží sľub.

Blond, takmer biele vlasy dlhé po pás, som mala v upravenom drdole a pekne vyčesané. Vzala som si tašku s oblečením a prešla s ním k autu, kde ma čakal otec Chavier.

,,Pripravená, sestra Nerrea?" Otvoril kufor a vložil tam moju tašku.

,,Najlepšie ako môžem." Nadýchla som sa a posadila sa do auta.

Cesta na letisko netrvala dlho. Bola som zvedavá, čo uvidím tentokrát a našťastie otec Chavier nezdržoval a išiel priamo k veci.

Usadili sme sa v lietadle a keď sme sa ocitli vo vzduchu, podal mi spis s názvom Mexiko City, prípad 16/2024.

Otvorila som ho a hneď na prvej strane videla informácie o žene.

Miranda Chavéz
44 rokov
Slobodná
Bezdetná

Popis: Žena mexického pôvodu. Čierne krátke  vlasy, hnedé oči a vysoká 173 centimetrov.

,,Žena sa niekoľko týždňov zatvárala v dome a prestala vychádzať. Každú noc odtiaľ bol počuť krik a presne na dvadsiatyprvý deň, bola nájdená nahá na chodbe uprostred diablovho znamenia - pentagramu. Okolo nej ležalo jej desať mŕtvych mačiek, ktoré zabila a vtedy sa ju snažili dostať z domu, avšak neúspešne. Jej sestra chce aby sa išla liečiť na psychiatriu ale miestny kňaz zavolal nás." Rozprával mi Chavier.

,,Sme si istí, že to je posadnutie?" Spýtala som sa.

,,V izbe, kde je spútaná, teplota je takmer na nule. Je leto a Mexiku býva veľké teplo. Žiadna klíma, nič. Páchne to tam po síre a vraj je toho viac. Sami uvidíme." Pousmial sa.

Cesta do Mexika trvala niekoľko hodín. K domu nás priviezol taxík a obaja sme zostali stáť pred bránou domu.

Mlčky som si prehliadala pozemok a dom. Zvláštne.

Vždy som si Mexiko predstavovala inak. Pláže, sucho, kaktusy ale tento dom vôbec nevyzeral ako v mojich predstavách.

Tma, vlhko a vo vzduchu bolo cítiť zlo. Tá hmla nebola obyčajná ale prišla mi mierne nadprirodzená. Razom sa brána pred nami otvorila a ja som pohľadom sledovala, kde je automatika ale nikde nebola. Otec Chavier sa na mňa pozrel a pri prežehnaní vošiel na pozemok.

Prezrela som si celý dom a oči mi pristáli na poschodí. V jednom okne som si všimla pohyb ale nikoho tam nebolo.

Prešli sme ku dverám a zazvonili sme. Dvere nám otvorila výrazne unavená staršia žena. Čierne vlasy sa jej vlnili nad plecami a vrch vlasov mala vypnutý v cope. Pod očami mala jemné monokle od únavy.

,,Vy ste?" Šepla pred nami.

,,Dobrý deň, madam Chavéz. Vy ste predpokladám sestra Mirandy." Usmial sa otec Chavier.

,,Áno. Vy ste z -...." Chcela povedať náš pôvod ale otec Chavier jej v tom zabránil.

,,Nie je potrebné aby sme to vyslovovali nahlas. Nechceme predsa nahnevať-.." odmlčal sa, ,,-to, čo tu je."

,,Poďte dnu." Pozvala nás a odstúpila do dverí.

Vošli sme dnu a ihneď mnou prešiel zvláštny pocit. Cítila som na sebe intenzívny pohľad aj keď sa nikto nedíval.

Začala som sa rozhliadať po miestnosti. Pozerala som fotky po stenách, zatiaľ čo otec Chavier sa rozprával do detailov o Mirandinom stave.

Išla som okolo zrkadla. Sledovala som odraz a zamrzla som. V odraze som videla ako na druhej strane miestnosti, priamo pri prechode do kuchyne, stál muž.

Opieral sa ramenom o stenu s nohami prekríženými. Na sebe mal len čierne nohavice a hruď celú odhalenú a potetovanú, rovnako ako ruky. Čierne vlasy máličko dlhšie a jeden prameň mu padal na čelo. Videla som veľké čierne rohy a červené oči. S arogantným úsmevom na mňa pozeral a vyzeral pobavene.

Vyzeral nádherne ale sršalo z neho zlo.

Očami som sa presunula zo zrkadla na prechod, kde mal stáť ale nikto tam nebol. Žiadny muž a ani démon.