1. Kniežatá pekla : The Devil Himself [Dokončené]

Svätá Nerrea Vatikánska

Keď potočil kľúčom, započula som cvaknutie. No hneď nato potočil celým zlatým kruh a nad sebou som započula otváranie akej si brány alebo otvoru.

Pozrela som nad seba a zbadala ako sa na mňa niečo začalo liať. Chcela som skloniť hlavu a chrániť sa pred zvláštnou tekutinou ale nešlo to. Nedokázala som sa pohnúť a všetká tekutina, mi dopadali na tvár. Liala sa obrovskou silou ako vodopád ale voda to nebola. Bolo to hustejšie a červené.

Krv.
Ale koho?

Božia!

,,Ochutnaj krv, nášho Pána. Nášho stvoriteľa a teš sa z nej, pretože tá ťa oslobodí. Oslobodí tvoju dušu od hriechov a naplní ju svetlom. Tvoje meno už nebude len Nerrea ale odteraz si Božím služobníkom, Svätá Nerrea Vatikánska." Vyhlásil pápež s rukami vystretými nad hlavou.

Moje vnútro panikárilo. Chcela som kričať, chcela som zvracať ale nemala som tú možnosť. Krv sa mi dostávala do očí, nosa, uší, úst a všade po mojom tele. Nezostal na mne ani kúsok suchý. Ak som sa ňou nechcela zadusiť, musela som ju prehĺtať a neviem, koľko som jej vypila ale bolo to snáď niekoľko litrov.

Krv prestala tiecť až vtedy, keď zahasila oheň po bokoch chodníka. Cítila som ako strácam vedomie. Bola som čoraz ospalejšia a videnie mala rozmazané. Hlasy, ktoré boli kúsok odomňa, som počula akoby z obrovskej diaľky a predtým ako som stratila úplné vedomie som počula niečo, čo som nechcela.

,,Čo diabol?"

,,Nesmie vôjsť na toto územie a nikdy ju nenájde. Nikdy ju nebude cítiť."

Tma.

Ticho.

Zobudila som sa v tme a zmätená. Posadila som sa a zostala vystrašená. Všade po zemi bola krv, moje telo bolo úplne krvavé a šaty som mala rovnakej farby.

No potom, sa vo mne niečo zlomilo a ja som sledovala tmu pred sebou.

Kto som?
Ako sa volám?
Prečo som od krvi?

Zacítila som obrovskú bolesť, ktorá prešla celým mojim telom musela som sa prevrátiť na kolená. Ruky sa mi triasli od bolesti, nechty som sa snažila zaryť do mramorovej zeme a kričala som od bolesti na celú chladnú miestnosť. Slzy mi kvapkali na zem, prosila som o to aby tá bolesť prestala ale márne.

Všetká bolesť sa nahrnula na chrbát k lopatkám a cítila akoby mi tam niekto vyrezával hlboké rany. Tá bolesť bola neústupná a intenzívna. Stále pretrvávala a cítila som, že sa s mojim telom niečo deje.

Razom bolesť zmizla akoby vo mne ani nikdy nebola a pomaly som sa zdvihla a sadla si na kolená. S roztrasenými rukami som si utrela slzené oči a vtedy som započula šuchot peria.

Vyskočila som na nohy a rýchlo sa zvrtla. Nikde nikto. Pozrela som nad seba a aj do strán ale nič. Pomaly som začala kráčať dopredu ale párkrát som spadla. Nohy som mala unavené a toto chodenie vyzeralo akoby som sa učila chodiť.

Neustále som počula zvláštny šuchot tesne zasebou a rozhodla sa pozrieť nenápadne za seba. Nazrela som si ponad plece a videla jedno biele krídlo plné peria.

Zvreskla som na celú miestnosť a začala sa vrtieť. Snažila som sa ich zo seba striasť ale nešlo to a skôr ako som stihla nejak reagovať, započula som blížiace sa hlasy. Vyzerali ustarostene a oba mi boli akosi povedomé, no netušila som, odkiaľ.

Nedôvera vo mne narastala a niečo mi šepkalo aby som sa skryla. Netušila som kam. Nedalo sa ísť ani do prava, ani do ľava. Pozrela som smerom na hor ale nevidela som žiaden východ, len tmu.

Skúsila som risknúť všetko a pomyslela na využitie tých dvoch vecí na chrbte. Chcela som vzlietnuť a v tom momente sa obe krídla úplne roztiahli. Odrazila som sa nohami a vzlietla som do výšky. Natlačila som sa na vrchnú kamennú stenu a modlila sa aby som nespadla ale krídla ma jemne istili. Pomaly sa pohybovali ale nevydávali žiaden zvuk. Doslova som sa vznášala vo vzduchu.

,,Už musí byť hore." Zbadala som muža v bielom oblečení a v ruke držal baterku.

,,Čo ak sa jej niečo stalo? Predsa sme počuli krik." Odvetil druhý v čiernom rúchu.

,,Tu sa jej nemá, čo stať. Nikto sa sem nedostane."

Vnútorný hlas mi radil aby som potichu ušla tým smerom, ktorým prišli tí dvaja muži a rozhodla som sa poslúchnuť.

Pomaly som vzlietla k zemi, presne pri východ z tejto miestnosti a rozbehla sa po úzkej chode. Netušila som kam sa dostanem ale vedela som, že musím újsť.

Bežala som cez niekoľko chodieb, až som sa dostala ku kamenným a šmykľavým schodom. Rozbehla som sa smerom nahor a objavila som sa na malom vonkajšom priestranstve, tesne pri studni. Bola hlboká noc a v žiadnom okne sa nesvietilo.

Všade naokolo boli steny a vonkajšie chodby. Pozrela som sa na zem a hneď mi bolo jasné, že toto bola tajná chodba. Dvere mali hrubý, niekoľko desiatok centimetrový poklop z kameňa a bol príliš zarastený machom.

,,Čo to-...." Počula som obrovské zhíknutie a zvrtla som sa.

Na jednej z vonkajších chodieb stál ďalší muž v rúchu a keď ma zbadal, spadol na kolená a začal sa modliť.

Bez čakania som sa jemne odrazila od zeme, krídla sa mi elegantne zdvihli a vzlietla som do hlbokej tmavej noci.