1. Kniežatá pekla : The Devil Himself [Dokončené]

Stvoriteľ

V šatníku som našla len šaty bielej farby a takmer všetky boli na jeden štýl. Obliekla som si hneď prvé a páčili sa mi. Na mne vyzerali oveľa lepšie ako na tom vešiaku.

Trochu mi robilo starosť, že všetky tetovania boli viditeľne odkryté ale mala som ísť za najvyšším a chcela som vedieť, odkiaľ ich mám. Vlasy som si nechala rozpustené a vyfénované si ich očesala.

,,Nerrea, je čas!" Započula som kričať mužský hlas.

Stiahlo mi žalúdok. Vedela som, čo ma čaká a mala som strach. Mal to byť predsa rozhovor s našim pánom.

Vyšla som von, Michael si ma obzrel od hlavy až po päty a bez najmenšej štipky emócie ma sledoval. ,,Už tomu chápem."

,,Čomu?" Prekvapilo ma to.

,,To je jedno. Poďme." Mávol rukou a vzlietol.

Nasledovala som ho a letela za ním. Sledovala som zvedavých anjelov, ktorý sa pozerali z oblakov alebo leteli okolo. Blížili sme sa k hradu a razom sme doleteli na veľký most, kadiaľ sa vchádzali na nádvorie. Pristáli sme nohami na zemi a Michaelove krídla zmizli.

,,Tadiaľto letieť nesmieme. Musíme kráčať."

Skryla som krídla, kráčala za ním a všetko si obzerala. Oblaky sa prepletali so zlatými hradbami. Na každom kúsku zeme sa nachádzali modré safíre a keď sme vkročili na nádvorie, zbadala som okrúhlu fontánu.

Prešli sme okolo nej, do obrovských dverí. Hneď za nimi mala čakalo niekoľko rôznych schodov a nestíhala som si všímať všetky tie detaily tejto mohutnej stavby.

Zastavili sme na poschodí, pred ďalšími dvermi. Neviem prečo ale spomenula som si na vchod do kostola.

,,Prečo nejdeme dnu?" Zvedavo som sa spýtala.

,,Pretože sme neboli pozvaní. Pán nám musí otvoriť."

Bez slova som sklonila hlavu a čakala v tom najväčšom tichu. Dvere sa otvorili dokorán, videla som dlhú miestnosť a na jej konci trón. Srdce som mala niekde mimo tela.

Na vlastné oči som videla staršieho muža s rovnakými bielemu gaťami ako mal Michale ale tieto boli ťahané zlatom. Mužove čierno-sivé vlasy boli dlhšie asi po plecia ale vrch mal uviazaný hore v malo drdole. Bradu mal rovnakej farby a hustú.

Boha som si predstavovala akokoľvek ale nie takto. Vyzeral dobre a nebol to žiaden starý dedko, ktorý chodil o paličke.

,,Nie, paličku teda naozaj nemám." Zasmial sa z trónu.

Takmer som po jeho slovách ušla a prepadla sa od hanby. Musel mi čítať myšlienky. Iné vysvetlenie mi neprichádzalo na um.

,,Ospravedlňujeme sa." Šepla som potichu.

,,Nechaj nás o samote, Michael." Postavil sa zo svojho trónu a kráčal ku mne.

Michael prikývol a v tichosti odišiel preč. Stvoriteľ zostal stáť predomnou, pozeral na mňa a čakal, kým odíde jeho bojovník. Keď sa za Michaelom zatvorili dvere, v celej miestnosti sme zostali sami.

,,Ako sa cítiš?" Spýtal sa ma.

,,Neviem. Som zmätená." Priznala som a nechcela mu pozrieť do očí.

Nevedela som ako sa chovať. Či je vhodné, pozrieť sa mu do očí alebo či si mám kľaknúť. Bola som v rozpakoch.

,,Uvoľni sa, dieťa moje," usmial sa :,,Nemáš pamäť, však?"

,,Áno." Zhíkla som.

Vystrel ku mne ruky a chytil mi hlavu so všetkými prstami tak, že palce tisol ku spánkom. Zhlboka sa nadýchol, zatvoril oči a zaklonil hlavu. Nastalo ticho a keď sa jeho oči stretli s mojimi, videla som tie zelené oči, ktoré sršali farbou a múdrosťou.

Usmial sa veľmi jemným úsmevom a odstúpil o krok. ,,Viem, čo sa chceš spýtať a moja odpoveď je - nie. Nevrátim ti pamäť. Stala si sa anjelom z istého dôvodu. Teraz je na tebe aby si zistila, čo naozaj chceš."

,,Čo mám chcieť?" Nerozumela som. ,,Čo tie tetovania, ktoré mám po tele. Odkiaľ sú? Som zlý človek?"

,,Nepoviem ti viac. Je to tvoja cesta, ktorou si musíš prejsť sama. Nesnaž sa, si spomenúť. Všetko má svoj čas." Hovoril svoje múdra ,,Tetovanie sú toho súčasťou a nie, nie si zlá."

,,Dobre, ďakujem Vám."

,,Môžeš ísť na svoj oblak, drahá." Pousmial sa a pri tom slove mnou prešla triaška.

To slovo. To slovo vo mne vyvolalo obrovský pocit šťastia ale prečo?

Pomaličky som sa otočila, začala kráčať a vtom mi niečo napadlo. Zvrtla som sa naspäť k pánovi, ,,Čo tu mám robiť? Pridelíte mi nejakú prácu? Mám sa modliť?"

,,Och," zasmial sa ,,nemusíš robiť nič. Môžeš ísť kamkoľvek chceš. Je tu nádherná knižnica plná nebeských kníh. Možno ťa tam niečo zaujme a čo sa týka modlenia, modlenie je pre smrteľníkov. Tí sa modlia ale v nebi sa už len raduje." Usmial sa a posadil sa na trón.

,,Ďakujem."

Odcupkala som preč a dole na nádvorí som zastavila pred fontánou. Sledovala som ju a naklonila sa. Videla som dno plné safírov prepletených zlatom.

,,Ako to išlo?" Započula som hlas Michaela.

Otočila som sa a videla ho kúsok od fontány. Stál a čakal, čo mu poviem.

,,Prekvapivo dobre." Zamrmlala som. ,,Tvoje pohyby sú elegantné a rovnako aj vzlietnutie a pristátie. Prečo?"