1. Kniežatá pekla : The Devil Himself [Dokončené]

Piaty test

Sedela som na hojdacom kresle a v ruke držala malý čiernobiely obrázok nenarodeného dieťatka. Bola som tehotná v treťom mesiaci, keď prišiel môj expriateľov opitý domov a zbil ma zato, že to dieťa nie je jeho. Nebola to pravda. Nikdy som mu nebola neverná. To len jeho prehnaná žiarlivosť ho viedla k takým myšlienkam, ktoré nám zničili život.

Prešiel rok a dva mesiace a ja som uzatvorila do seba. Nebola som schopná žiť svoj život ďalej. Lekárom sa moje tehotenstvo nepodarilo zachrániť a potratila som poklad vo mne. Odvtedy som introvert a radšej som zatvorená doma, medzi štyrmi stenami ako niekde vonku v parku. Nemôžem sa dívať na iné deti alebo rodičov s kočíkmi. Neznesiem ten pohľad a pohlcuje ma závisť. Závisť z toho, že nemôžem a nikdy nebudem mať vlastné mať deti.

Bývalého priateľa zatvorili na niekoľko rokov do väzenia, za pokus o vraždu, ktorú sám priznal v opilosti. Moja rodina ma odmietla vtedy, keď som si začala s ním a nechcú mať somnou nič spoločné. Bola som na všetko sama a možno, ak by som mala niekoho, nejakú oporu, ktorá by mi dala nový zmysel v živote, nedopadla by som takto. Ako troska bez cieľa.

Von som vychádzala len v prípade, že by mi došli potraviny alebo drogéria ale inak som na vonkajší svet ani nepomyslela. Zožieral ma pocit vo svojom vnútri a nútilo ma to premýšľať, že čo by bolo ak ?

Ak by som vtedy nebola doma.

Ak by neprišiel opilý.

Ak by som ho opustila ešte skôr.

Ak by som si s ním vôbec nezačala.

Bolo by tu? Bolo by to malé a nevinné stvorenie tu, v mojom objatí?

Často som sledovala cez malú dierku v žalúziách hrajúce sa deti vonku, priamo pred mojim domom a predstavovala si, že sa tam moje dieťa hrá s nimi.

Prečo ja nemôžem mať dieťa? Prečo nie oni? Takéto myšlienky ma napadli pri každom dospelom, ktoré držalo v náručí svoje dieťa.

Zaspala som v hojdacom kresle a žmolila obrázok v ruke.

Snívalo sa mi niečo krásne.

,,Ahoj, láska." Do kuchyne vošiel muž s krásnymi modrými očami, ktoré pripomínali to najčistejšie more na svete (predstava Lucifera) a v naručí držal dvojročného chlapčeka. Obaja mali čierne vlasy ako uhlie a boli ako dvojičky.

Zostala som šokovaná, pretože som netušila, čo tu robím a kto sú tí dvaja. Obzrela som sa. Chcela som vedieť, komu to hovoril, no zamnou nikto nebol a o to väčším prekvapením bolo, keď moje oči spadli na vlastné brucho a videla som ho naozaj vypuklé. Bola som tehotná.

Muž podišiel ku mne, pobozkal ma tým najsladším bozkom, ktorý prinášal pokoj na duši a svojou mužnou rukou ma pohľadil po bruchu. ,,Ako sa majú moje princezné?"

V bruchu ma koplo malé bábätko a na ten pocit nikdy nezabudnem. Bola to úplná krása. To ako to dieťa vo mne reagovalo na hlas toho muža. Chcela som to pocítiť znovu. ,,Myslím, že dobre."

,,Dnes ťa šetrí alebo si tá malá kráska robí opäť diskotéku?" Usmial sa a oprel sa o kuchynskú linku vedľa mňa.

,,Práve sa zobudila. Je hore a reaguje na tvoj hlas."

,,Správne, maličká. Ty vieš, kedy prišiel ocinko domov." opäť mi pohľadil brucho.

Presne na miesto, kde ma držal, ho bábätko koplo a ja som žila v raji. Prisahám, že toto bolo pre mňa siedme nebo ale razom sa všetko rozplynulo a ja som sedela sama na hojdacom kresle a držala si brucho, v ktorom žiadne dieťa nebolo.

Zmocnili sa ma pocity ako smútok, depresia, úzkosť a moje vnútorné ja išlo prasknúť od neuveriteľného nešťastia. Krokodílie slzy mi stekali po tvári a chytala som záchvat plaču a nervov.

Postavila som sa, začala ničiť všetok nábytok. Lietali lampy, knihy, šálky, stoličky a aj stolček. Do vitríny som buchla s päsťou a rozbila sa. Skriňu zhodila na Zem. Soška Anjela letela do okna a narazila pri žalúziách, ktoré zhodilo.

Slnečné lúče osvietili izbu plnú prachu a keď som videla jedno malé dievčatko radostne utekať po chodníku, spomenula som si na sen. Na tehotenské bruško a závisť zo mňa zmizla.

Razom som pochopila, že nie každý môže mať to šťastie, porodiť vlastné dieťa a pocítila som pokoj. Vnútorný pokoj sa vo mne prelieval a cítila som ten hlbší zmysel. Možno, že vlastné dieťa mať nemôžem ale mohla by som ísť pracovať do detského domova, kde s deťmi budem tráviť dlhé hodiny.

Všetko naokolo sa rozmazalo a ja som zmizla. S hlbokým nádychom som sa prebrala v pracovni u Asmodeusa, priamo na jeho pracovnom stole. S uslzenými očami som sa pozrela po miestnosti, videla všetkých princov a aj Umbru. Sedeli všetci na mňa hľadeli.

,,Čo sa to deje?" Šepla som zo slzami v očiach. Bola som zmätená a všetky spomienky sa miešali dokopy.

,,Prešla si našimi testami." Usmial sa Belfegor.

,,Naozaj?" Šepla som a pozrela sa na Leviatana. ,,Prečo tá vidina? Bolelo to akoby to bolo naozaj."

,,To-.. to ma mrzí. Do môjho testu sa dostal votrelec, ktorého si idem teraz podať." Zavrčal Leviatan. Začal kráčať von z miestnosti a otvoril dvere.