1. Kniežatá pekla : The Devil Himself [Dokončené]

Anjel

Netušila som, kam mám ísť. Netušila som, kde sa nachádzam a vlastne som sa cítila úplne prázdna. Bez informácii. Poznala som slová, miesta. Mala som vedomosti ale nepoznala som žiadnych ľudí. Nepamätala si tváre a ani žiadne meno.

Pozrela som sa po okolí a vedela pomenovať hocijakú vec, ktorú som zbadala. No ak som prišla k tomu, koho poznám, ako sa volám, kto som alebo kde som, nič. V hlave som mala úplné prázdno.

Vletela som do hustého lesa, klesla k zemi a bosá stupila na lesnú pôdu zmiešanú s lístim a ihličím. Pomalými krokmi som prechádzala lesom, obzerala sa naokolo a hľadala nejaké bezpečné miesto, kde by som si mohla oddýchnuť.

Do nedávna som bola v bezvedomí. Človek by povedal, že budem oddýchnutá ale nie. Tá bolesť, ktorou som si musela prejsť, bola príliš unavujúca a potrebovala som odpočinok.

Kráčala som lesom a zastavila pred vysokou skalou. Siahala do veľkých výšin a podľa dier v skálach, bolo jasné, že sem chodili horolezci loziť nahor.

Vzlietla som, chcela som sa pozrieť úplne hore, hlbšie do lesa ale asi v trištvrte cesty som zbadala v skale dieru zakrytú ťahavým brečtanom. Priletela som bližšie, odhrnula tú ťahavú rastlinu a stupila som na studený a zaprášený kameň.

Vošla som dnu ale nebolo sa kam ukryť. Celé vnútro bolo asi dva metre vysoké a široké. Pripomínalo mi to kocku, ktorej chýbala jedna stena. Posadila som sa na koniec, kolená pritiahla k telu a oprela si temeno hlavy o studený kameň.

Započula som obrovský hrom, zacítila vôňu dažďa a zbystrila som svoju pozornosť. So zrakom som sledovala vchod do jaskyne a čakala na blesk. Rozfúkal sa silný vietor, musela som tie rastliny pritiahnuť aby zaterasili vchod. Hneď som ucítila väčší pokoj.

Dnu takmer nepršalo a nedostával sa sem ani taký silný prúd vzduchu. Ľahla som si na zem. Nohy som stále tisla k sebe a moja poloha sa mohla prirovnať ku klbku. Sledovala som nebeské divadlo. Blesky ožarovali celú oblohu a hromy vydávali silné zvuky. Na malý moment mi napadlo, že niekto zúri. Bola to búrka plná zlosti.

Zaspala som od únavy.

Snívalo sa mi, že som na nejakej lúke. Sedlá som v dlhej tráve, plietla si čelenku z čerstvo odtrhnutých púpav a jemným hláskom si hmkala pieseň.

Netuším, čo to bolo za melódiu ale bola pokojná a jemná. Cítila som pokoj, kľud a nechcela som aby to skončilo.

,,Nerrea." Započula som mužský hlas.

Bol mi povedomí. Poznal som ho a vyvolával v mojom tele tajomné chvenie. Natiahla som krk, nakukla spoza kvetov a obzrela sa po okolí.

Nikoho som nevidela. Myslela som si, že sa mi to len zdalo a vrátila sa k pleteniu a hmkaniu.

,,Nerrea, drahá."

Strhla som sa a zobudila. Vonku svietilo slnko a bol nádherný slnečný deň. Pomaly som sa postavila, prešla som ku kraju a pozrela sa na okolitú krajinu.

Spokojné a dobre poliate stromy si pokojne tancovali v objatí jemného a teplého vánku. Slnko pri prvom dotyku na moju špinavú červenú pokožku od krvi, začalo hriať. Pozrela som na oblohu a bola posypaná oblakmi, ktoré vyzerali ako z cukrovej vaty.

Bola som oddýchnutá a vyspatá do ružova. Pozrela som dolu, zostala som vydesená a nebola som vo svojej koži, pri pohľade dolu. Bola to obrovská výška a naozaj som si netrúfala, vyskočiť a veriť tým dvom opereným veciam na chrbte, zvaných krídla.

Pozrela som sa na pravú stranu, oči mi spadli na brečtanové hrubé korene a napadlo mi, niečo šialené. Mohli by ma udržať. Odhodlávala som sa niekoľko minút a napokon si sadla na okraj a pomaly sa natiahla za koreňmi.

Keď som sa ujistila, že ma udržia, podarilo sa mi zliezť o niečo nižšie a začala som uvažovať, či je lepšie ísť hore alebo dolu. Hore som to mala bližšie a logickejšie bolo, vyšplhať sa tam.

Koreňov som sa držala ako kliešť, pomalými krokmi som sa štverala nahor a zostávalo mi už len pár centimetrov od povrchu. Natiahla som ruku, zacítila som mokrú trávu medzi prstami a vydýchla som si od úľavy.

,,No to ti trvalo." Nadomnou spoza zeme, kúsok od mojej ruky som zbadala blonďatého muža s modrými očami. Na tele nemal žiadne tetovanie a vrch tela nemal ničím zahalený.

Zvreskla som od ľaku a pustila sa. Začala som padať k zemi z obrovskej výšky ale našťastie moje krídla zafungovali a vzlietla som. Začala som sa orientovať a letela od toho muža preč, smerom na západ.

Rozbehnutá som vletela pod koruny stromov a snažila sa nenápadne vypariť. Letela som obrovskou rýchlosťou, neustále som sa obzerala za seba, či ma sleduje ale v tom som narazila do niečoho tvrdého. Spadla som k zemi a začala sa kotúľať, až kým ma nezastavil kmeň stromu. Vrazila som doň priamo s chrbtom a bolestne zapišťala.

,,Neviem, prečo utekáš." opäť som počula ten hlas, ktorý som nepoznala.

Pozrela som sa na miesto, odkiaľ išiel hlas a videla muža ako sa dvíhal zo zeme. Mal na sebe len jedny biele voľné plachtové nohavice a za jeho chrbtom sa pyšne vynímali jeho biele krídla, rovnaké ako moje, len väčšie.