Bože to je hluk. Otvorím oči. Som v niakej klietke. Za sebou počujem mečanie kozy, ale ignorujem to. Okolo šachty výťahu, v ktorom sa veziem, sa lemujú pásy modrého svetla. Myslela by som si, že som mrtvá a idem do High- Tech neba, ale čo potom tá koza? No a ešte to červené svetlo ku ktorému sa tak rýchlo približujem? Ľahnem si na dno klietky a kričím na výťah aby sa zastavil, ale on ma nepočúva. Naopak, zdá sa ako by zrýchloval. Výťah sa zrazu prudko zastavil a celú ma to vyhodilo so výšky asi desať centimetrov. Dopadla som späť na mreže a dosť to zabolelo. Červené svetlo sa na malý okamih zmenilo na zelené a potom zhaslo. Nič som nevidela. Všetky svetlá zhasli a nastala absolútna tma. Prosím len nie tmu! Dostante ma von! Von! Von! Von! Kričala som, ale iba v mojej hlave. Nedalo sa mi rozprávať, bola som v šoku. Schúlila som sa na bok a začala plakať. Bolo mi zle. Chcela som odpadnúť, len pre to, aby som to mala za sebou. V tom som počula buchnutie a strop šachty sa pomaly otváral. Oslepilo ma svetlo. Pomaly som si utrela slzy a pozrela sa nad seba. Stálo tam veľa postáv. Myslím, že to boli iba muži. Jeden z tých, čo boli oproti mne zoskočil na klietku a otvoril ju. Potom mi zoskočil rovno k nohám. "Dievča." zakričal. "Poď von!" povedal mi pokojným hlasom, ale ja som sa nemohla ani pohnúť. "Chceš tu zostať?" opýtal sa. Vôbec ma nenapadlo, čo povedať a keď už som chcela povedať, že nie, nevedela som ako. "Je v šoku. Zostanem pri nej." povedal a sadol si mi k bruchu. Ostatní sa rozišli. "Ja som Thomas." prihovoril sa. "Svoje meno si nepamätáš, ale o pár dní si spomenieš." usmial sa. "Amber." vyletelo zo mňa potichu. "Tak to je dobre, Amber." usmial sa. "Pamätáš si ešte niečo?" opýtal sa a ja som pokrútila hlavou, že nie. "Tak ti o tebe niečo prezradím." povedal a z mikiny, ktorú som mala na sebe vytiahol papierik. "Pri pár posledných bažantoch sme našli aj papierik s informáciami. Je teda ľahšie zaradiť vás." usmial sa. Prečo sa stále usmieva? "Po prvé, sedemnásť rokov. Po druhé, kuchárka." usmial sa , zase. "Tak to sa Panvička poteší." Nevedela som, koho volajú Panvička, ale chudák on. "Po tretie, inteligentná." povedal. "To sa zíde." zasmial sa. Postavil sa a podal mi ruku. Pomohol mi zdvihnúť sa a potom aj dostať sa z klietky. Dopadla som na mäkkú trávu a pomaly sa postavila. Thomas stál vedľa mňa a držal ma okolo pliec. Rozhliadla som sa. Všade bola zeleň. Videla som lúku, les a domčeky. Najviac ma však upútala vysoká kamenná stena, ktorá ohraničovala toto miesto. "Vítaj doma." povedal Thomas pobúchal ma po chrbte. V tom momente som prestala dýchať. Zatočila sa mi hlava. "Si v pohode?" opýtal sa Thomas, ale bolo neskoro. Zčerňalo mi pred očami a cítila som ako sa mi kolená dotýkajú zeme. Počula som náraz a potom iba hlasy, ktoré sa pomaly strácali.
Názory píšte do komentárov :)