Inteligent [sk]

Rozhovor

"Sadnite si." zakričal Thomas a všetci sa posadili. Našla som medzi nimi voľnu stoličku a posadila sa medzi Minha a niakeho neznámeho chalana. "Dnes toho na preberanie nemáme až tak moc, ale musel som zvolať radu." povedal a taktiež sa posadil. Newt sedel vedľa neho. Z druhej strany Jeff. "Od toho, ako napadli Panvičku nastal na Place zmätok. A to musí prestať. Bežci budú od zajtra znova bežať do labyrintu, mapovať ho a dajú do toho sto percent svojej energie. Aj keby sme vás mali večer nosiť. Jasne?" pozrel sa na Minha. Ten prikývol, ale bol ticho. "Newt sa zotaví a pripojí sa k vám." povedal Thomas. Pozrela som sa na Newta a ten sa smutne díval do zeme. Pozrela som sa na Jeffa s malou nádejou, že bude protestovať, ale iba tam sedel. "Ďalej, potrebujeme viac ľudí k Walterovi." povedal a pozrel sa dozadu na jedného vysokého a svalnatého chalana. "Neblíži sa nič dobré, ale to musíte všetci cítiť." Porozhliadla som sa po miestnosti a všetci prikývli. Som jediná, čo to necíti? Opýtala som sa samej seba. Potom sa zozadu ozvalo pár chalanov, že pomôžu, ale môj pohľad zostal na Newtovi. Sedel tam a díval sa do zeme. Nahol sa k Thomasovi a niečo mu pošepkal. Thomas prikývol a postavil sa. "Dobre. Winston, Josh a Daniel pôjdu rovno teraz za Walterom a začnú makať. Do obeda budete pri svojej práci a poobede budete pomáhať so zbraňami." dopovedal a ja som sa zľakla. So zbraňami? Na čo im do pekla budú zbrane? "Na dnes je to koniec. Môžete ísť." povedal a všetci sa ako lavína valili von. Ja som však išla za Newtom, ktorému Jeff pomáhal postaviť sa. "Ahoj." usmial sa na mňa. "Ja mu pomôžem." povedala som a Jeff odišiel. "Ako si sa vyspala?" opýtal sa ma Newt. "Napodiv dobre." usmiala som sa. "Môžem sa ťa niečo opýtať?" usmiala som sa na neho. "Už sa stalo, ale môžeš." zasmial sa. "Čo myslel Thomas tým, že sa to tu mení a prečo chce, aby chalani vyrábali zbrane?" opýtala som sa a Newt zastal. "Ty to tiež necítiš, že?" opýtal sa úplne vážne. Iba som tam stála. "Vysvetlím ti to v špitále." povedal a pomaly a potichu sme sa došuchtali až k jeho posteli. Newt si oprel barle a sadol si. Ja som si sadla oproti na Minhovú posteľ. Ten tam ešte nebol. "Ja som tu už dva roky." začal. "Prvý chalani prišli pred troma rokmi, ale tých tu už moc nie je. No posledný deviati, to je teda necelý rok, sú trochu iný." povedal a trochu ma to zarazilo. "My, čo sme sem prišli už dávno v sebe máme inštinkt dostať sa von. Nájsť cestu z toho poondiatého labyrintu!" zvýšil hlas a bolo vidieť, že ho to rozčuluje. "Lenže vy, čo ste prišli v priebehu necelého roka ten inštinkt postrádate. Rýchlo ste sa tu zabývali a niečo ako hladať cestu, aby ste sa dostali domov vám nepríde dôležité. Lenže je. My cítime, že sa v labyrinte menia veci. Tých stvorení je tam viac a labyrint sa úplne zmenil. Menili sa iba určité sektory, ale na to zabudni. Mení sa každá stena. Každú noc, je labyring iný." stíšil hlas. "Je mi ľúto, že to necítiš, ale viem ti presne povedať aké to je." povedal a naklonil sa ku mne. "Si tu iba pár dní, ale videla si, ako skončil Panvička. To bol jeden z najlepších prípadov. Blíži sa niečo, čo nám zmení pohľad na svet vonku a na to, čo sa tu deje. Na to prečo sme tu! Ale sľubujem ti, nech sa stane čokoľvek, pomôžem ti. Budeš v bezpečí. To ti sľubujem." povedal a pohladkal ma po líci. V tom do miestnosti prišieľ Minho. "Minho, ukáž jej mapy." povedal Newt a Minho sa zarazil. "Preskočilo ti?" začal sa smiať. Newt sa ani nepousmial. "Inteligentná." povedal Newt a Minho na mňa mávol rukou, aby som išla s ním. Objala som Newta a vybrala sa za Minhom. Ešte raz som sa pred opustením budovy otočila na Newta a ten sedel, hľadel pred seba na miesto, kde som bola ešte pred chvíľou ja a potom si pretrel tvár rukou. Vyšla som z miestnosti a išla za Minhom.

Dnes taká dlhšia :) cca o 300 slov, tak to je dosť.
Do komentáru mi napíšte názory :)