Inteligent [sk]

Čo sa stalo?

Zase tma. Nemala som odvahu otvoriť oči. Iba som dúfala, že som neni späť v klietke. Nepočula som hučanie a vŕzganie reťazí, tak som sa upokojila. Otvorila som oči a pribehol ku mne chalan. Tmavé vlasy, karamelová farba kože. "Ako sa cítiš?" opýtal sa ale neusmieval sa. "Asi... Dobre. Nič zvláštne." povedala som a pokúsila sa sadnúť si. Rukou ma stlačil späť na posteľ. "Nesadaj si. Nemyslím, že by si mala sedieť. Daj si vodu." povedal a bol strašne vystrašený. Podal mi pohár vody a opatrne mi naklonil hlavu, aby som sa napila a potom mi ju pomaly položil. Otočil sa a ja som sa posadila. "Čo sa mi stalo? Prečo si taký vystrašený?" už mi to liezlo na nervy, tak som sa opýtala. "Nechápem že sa máš tak dobre." povedal prekvapene. "Teda, skôr nechápem že si sa zobudila." povedala a ja som sa vystrašila. "Čo sa mi stalo?" opýtala som sa ešte raz. Otočil sa. Prešiel popri komode a sadol si ku mne na stoličku. "Asi mi veriť nebudeš, ale nebudem to tajiť." díval sa na ruky. "Proste... Ako si vyšla z klietky, tak si odpadla, to si hádam pamätáš." Prikývla som. "No. Spadla si na zem a Thomas hneď kričal. Tak som pribehol a ty si nedýchala, nebilo ti srdce, nevnímala si. Prakticky si bola mrtvá. V momente. Prestali ti fung..." prerušila som ho. "Takže som zomrela. Chápem. Nechcem detaily." prikrývku som si pritiahla až k brade. "No len tam je taká vec..." povedal a hral sa s prstami ďalej. Bol teraz nervóznejší ako pred tým. Myslela som, že si ich vykĺby. Poklopkal si nohou a pozrel sa na mňa. "Proste si asi desať minút nedýchala.Proste ti nebylo ti srdce a nemala si v sebe kyslík a krv sa ti zastavila v žilách. Už sme si boli istí, že je koniec. Thomas hučal, kričal,... No to je jedno... A potom si sa sama prevalila na druhý bok. Bolo to ako keby si spala. Potom si už normálne spala, ale... Nechápem čo sa stalo. Bola si mrtvá a zrazu... Neviem, neviem, nechápem to." povedal a ja som myslela že si robí srandu. Veď to nieje možné. Zavrela som oči a skĺzka sa po vankúši dole. Zakryla som si hlavu a dúfala, že to nieje pravda. Počula som ako ten chalan odchádza a bolo ticho. Z vonku som počula niake hlasy a aj znova niake mečanie kôz. Bola som tam sama. Po chvíli som počula rýchle kroky, ktoré sa zastavili pri mojej posteli. "Už je ti dobre?" opýtal sa s ustarosteným úsmevom. Odokryla som sa a videla, že to je Thomas. "Už je mi dobre." posadila som sa. "Vieš čo sa stalo?" opýtal sa a úsmev zmizol. "Viem." "No... Ale veď teraz si už v pohode." usmial sa. "Obleč sa a pôjdem ti to tu poukazovať." usmial sa a odišiel. Vtedy som si všimla, že som bola iba v niakej bielej plachte s otvorom na hlavu a ruky. Vedľa postele na stoličke som uvidela veci. Boli to čierne úzke nohavice a voľne biele tričko. Cez operadlo bola prehodená šedá mikina. Bola moja, ale bolo teplo, tak som si ju rukávmi obviazala okolo pása. Sadla som si na posteľ a čakala. Všimla som si, že na konci miestnosti je zrkadlo. Prešla som k nemu. Až teraz som si všimla, že som bruneta. Svetlá koža, až moc, mala by som ísť na slnko. Nad farbou očí som rozmýšlala celkom dlho. Modré? Skôr až do šeda. Poviem teda, že šedo-modré. Zuby mám rovné a prekvapivo ani jedná vyráška. Celkovo som spokojná. Vlasy mám po prsia. Pozrela som sa na poličku pod zrkadlom a uvidela som gumičku. Urobila som si ležérny zapletaný cop na boku. Hádam tá gumka nikomu nebude chýbať. V tom sa objavil Thomas. "Môže byť?" opýtala som sa a myslela som vlasy. On si ma ale prezrel celú. Od hlavy až po päty. Vtedy som si uvedomila, že nemám topánky. "No to by som povedal!" usmial sa. "Topánky sú pod posteľou." povedal a mal pravdu. Obyčajné čierne tenisky. "Môžeme teda?" opýtal sa. "Jasne." usmiala som sa.

Názory môžte písať do komentárov :)