Inteligent [sk]

Nie!

Po chvíli nekontrolovateľného plaču som sa ukľudnila, keď ma Newt objal. "Šššš neboj." šepkal mi do ucha. "Koľko som bola mimo?" opýtala som sa. "To nieje podstatné." odbočil Newt. "Koľko som bola mimo?" zopakovala som otázku, ale teraz prísnejšie. Newt ma pevnejšie objal a položil si bradu na moju hlavu. Cítila som, sko mi po vlasoch stekali slzy. "Päť dní." povedal . Neverím. Čo? Do pekla čo sa to so mnou deje?! Znova som začala silno plakať. "Počúvaj, pšššt, neplač." otočil ma a díval sa mi do očí. Utrel mi slzy. "Počuj. Ak ti to urobili tí debili, čo nás sem poslali, tak sa z tohto labyrintu dostanem už len preto, aby som im mohol vraziť za to, čo ti robia. Ale nemysli si, že to zraňuje len teba. Ani nevieš ako trpím keď vidím ako tu ležíš a nehýbeš sa." povedal a rozplakal sa. Objal ma a tvár si zamotal do mojich  vlasov. "Neboj sa. Vyriešime to. Musíme." to bolo posledné, čo povedal. Potom sme tam už iba sedeli a plakali. Po niekoľkých neskutočne dlhých minútach prišieľ Thomas. "Si v poriadku?" opýtal sa a sadol si na kraj postele. Mierne som pohla hlavou na znak, že áno. "Dobre." usmial sa. "To je dobre." oprel sa. V tom sa rozpamätal. "Newt, rozlúštili sme labyrint!" usmial sa. Newt ma pustil a pozrel sa na neho. "Myslíš to vážne?" opýtal sa s úsmevom. "Dostaneme sa domov." povedal. Usmial sa na mňa. V tom som si spomenula na to, čo je mimo labyrintu. Piesok a smrť. "Nesmime ísť von." povedala som mimovoľne. Obi dvaja sa na mňa čudne pozreli. Sakra. "O čom hovoríš? Našli sme cestu von a ty nám povieš, že nesmieme výsť?" opýtal sa pobavene Thomas. Pomaly som prikývla. Thomas sa zasmial. Prehrávol si vlasy a bolo vidieť že je nervózny. "O čom do pekla točíš?" Zhučal po mne. Newt sa postavil. "Som celé dva roky a ty si tu iba týždeň a to si väčsinu bola v kóme! Nechápeš, že musíme odísť!" kričal. "Kľudni sa Thomas." povedal Newt. Thomas si znova nervózne prehrábol vlasy a vybehol von. "Idem za ním, dobre?" povedal Newt a bez mojej odpovede vybehol von. Ešte som bola mierne vystrašená z toho, čo Thomas predviedol. "Kým neprídeš s niečim, ako by si nás tu udržala, tak máš smolu!" vrieskal Thomas za oknom. Vystrašilo ma to. Nevedela som, že sa tak moc bojí zostať tu. Musím rozmýšlať. Musím si dať do kopy fakty a rozmýšlať nad tým, čo sa stalo. Labyrint, ohromné stvorenia v ňom, ktoré sa pokážde snažia udržať nás na Place, choroba, púšť, dievčatá,... Je toho veľa. Ale ako povedala tá žena, čo mi bezcitne kopla piesok do tváre, som inteligentá, tak musím rozmýšlať.

Tento príbeh sa už blíži ku koncu :( Nabudúce už bude posledná časť a tak ďakujem, že ho čítate a zase a raz:
Názory píšte do komentárov :)