Inteligent [sk]

Za stenou

Bežala som cez celý plac. Meškala som. Dobehla som pred jedáleň a oprela sa o stenu. Predýchala som to a v tom si uvedomila, že tam Thomas ešte nieje. Stála som tam teda. V tom som uvidela Newta. Usmieval sa ako zvičajne a išiel smerom ku mne. "Čo sa tu ulievaš?" opýtal sa podpichovačne. "Čakám na Thomasa." povedala som a úsmev zrazu  zmizol. "Má mi to tu ešte poukazovať." dodala som. "Aha." usmial sa trochu. "Tak to môžem počkať s tebou." A úsmev sa znova objavil. Rukou som poklepkala na kúsok steny vedľa mňa. Newt prišiel bližšie. Usmial sa a oprel sa o stenu vedľa mňa. Chvíľu sme len tak čušali. Pozrela som sa na neho a videla, že sa díva na mňa. Zraková vojna!!! Dívali sme sa jeden druhému do očí. Thomas zrazu odvrátil zrak a zasmial sa. Oprel si hlavu a nenormálne sa usmieval. V tom som videla ako ku nám beží Thomas. "Meškám..." povedal, "ale musel som Chuckovi pomôcť s niečim." "To je vporiadku." usmiala som sa. "Newt tu so mnou počkal." pozrela som sa na neho a on sa usmial.
Thomas sa usmial na Newta, ale niako divne. "Newt, povedala ti, prečo sme sa mali stretnúť?" opýtal sa Thomas. "Nie... Nedošlo na to." povedal a Thomas sa čudne pozrel. "Teda, nie tak. Nič ako.. Dobre? Nič! Iba sme tu neni až tak dlho." koktal Newt. "Veď dobre." zasmial sa Thomas. "Tuto Amber je tu prvý deň a už sa zaujíma o stenu." povedal vážne. Newt sa iba pozeral na Thomasa ako keby dúfal, že žartuje. "Myslím, že tá stena dosť upúta." povedala som s miernym náznakom sarkazmu. "Povedal si jej niečo o labyrinte?" opýtal sa Newt. "Labyrinte?" zaskočilo ma to. Otočila som sa a rozbehla k jednej zo štyroch veľkých brán. Chalani sa rozbehli za mnou a kričali nech stojím. Márna snaha. Dobehla som pred obrovskú bránu. Pozrela som sa za steny a videla kamenný labyrint.
Od zeme až po vrch sa ťahali liany zelene. Ten pohľad ma fascinoval. Bolo to také veľké. Ale zrazu ma ten pohľad začal desiť. Začal vo mne rásť rešpekt a strach. Pomaly som urobila krok dozadu a cítila Thomasovú ruku ako chytá tú moju. Pevno som mu ju stisla a objala ho. Pri ňom som sa cítila v bezpečí. V tom dobehol Newt. "Tu sa nemáš čoho báť." pošepkal, ale bolo vidieť, že pohľad na labyrint naháňa strach aj jemu. V tom zafučal vietor zvnútra labyrintu. Schúlila som sa do Thomasovej mikiny. V tom som počula strašný hluk. Pozrela som sa na bránu a tá sa zatvárala. Zatvárala sa celkom pomaly. Už bola celkom zatvorená, keď som pozrela na Thomasa. Vyzeral odhodlane. Pohľad na bránu mu vôbec nenaháňal strach. Bolo to divné. Vtedy som počula buchnutie dvoch kamenných stien a brána sa zavrela. Thomas pomaly uvolnil objatie. "Vidím, že labyrint aj u teba vyvoláva rešpekt." povedal. "Chcem aby si videla, čo sa stáva takto večer. Ráno sa brána zase otvorí." pokračoval. "Teraz musím ísť pomôcť pripraviť vatru. Prepáč." povedal. "Newt ťa ešte zobere k stene." povedal a podal mu nôž. Usmial sa a odišiel. "Dúfam, že ma nechcete zabiť alebo niečo podobné." povedala som úprimne. Zasmial sa. "To sa neboj." A tak sme sa pomaly posúvali bližšie k múru. Keď sme prišli, všimla som si, že sú tam do múra vytesané mená. "Tu som ja." usmial sa Newt a ukázal na svoje meno vyryté do kameňa. Vedľa neho bolo dosť volného miesta. Začala som teda pomaly ryť. Dokončila som písmeno 'r' a urobila krok dozadu. Ukázala som na svoje meno a povedala: "Tam som zase ja." Newt sa usmial. "Tak teda oficiále, Vítaj doma." usmial sa. "Poďme pomôcť s prípravou vatry." Otočil sa a vracali sme sa späť ku jedálni. Newt ma objal okolo pliec a opýtal sa: "Počuj... A ako je to s tebou a chalanmi?"

Názory píšte do komentárov :)
2 komentáre= nová časť :)