Inteligent [sk]

Varenie

Všetci odišli a zostala som tam sama s Newtom. Chvíľu sme tam iba tak mlčali, ale stále som cítila Newtov pohľad. Usmieval sa na mňa. Prešla som cez celú kuchyňu pre koreniny. Pozrela som sa na neho a on sa díval na mňa. Automaticky som sa usmiala. Prešla som k pultu a začala krájať zemiaky. "Prečo nechceš aby som išieľ do labyrintu?" opýtal sa s úsmevom a samoľúbosťou v hlase. Položila som nôž. "Kvôli tvojej nohe." povedala som. "Aby sa rýchlo uzdravila. Nebudeš predsa marodiť donekonečna." snažila som sa niako zakecať pravdu. "Iba kvôli nohe?" opýtal sa trochu sklamane. "Áno." povedala som možno až príliž rýchlo. V tom som kútikom oka videla, ako mu zmizol úsmev. Zase nastalo ticho. Už som to nevydržala. "Dobre." odložila som nôž a dívala som sa na stenu pred sebou. "Nechcem aby si tam išieľ, lebo sa o teba bojím. Videla som čo to spravilo s Panvičkom a nechcem aby sa to stalo aj tebe. Proste sa o teba bojím, aj keď to je nezmyseľné, keďže sme sa len včera spoznali." vyhŕklo zo mňa a nemohla som sa ani pohnúť. Potom som to ticho nevydržala a pozrela som sa na Newta. Ten tam iba sedel s hlavou naklonenou nabok a usmieval sa. Nie tak ako predtým, ale teraz odhalil aj zuby. Taký ten úprimný úsmev keď je niekto šťastný. Dokonca sa aj červenal. "Povedz niečo do riti." zasmiala som sa. Newt sa postavil a rukou mi ukázal nech prídem bližšie. Mala by som sa báť? Nevadí, viac ako to, že žijem v strede labyrintu ma to neprekvapí. Prišľa som bližšie. Newt sa na mňa stále usmieval. Priblížil sa a obmotal okolo mňa ruky. Bradu si ako predtým oprel o vrch mojej hlavy a objal ma. Objala som ho späť. Usmiala som sa. Cítila som niečo ako malú nenápadnú pusu na vrchu hlavy, o ktorej som asi ani nemala vedieť. Zase si sadol späť. "S čím ti tu ešte môžem pomôcť?" opýtal sa s úsmevom. Podala som mu misku s bylinkami, nôž a dosku. Nič som mu nepovedala. A tak sme tam iba potichu krájali zemiaky a bylinky. Stále som sa usmievala. To bolo všetko. Vedela som, že on sa usmieva tiež a to bez toho aby som sa tam pozrela. Prvý krát po tom ako som vyliezla z klietky som bola šťastná. Naozaj šťastná. Po pol hodine mlčanie Newt odložil dosku na pult a potichu sa na mňa usmieval. Už som to nevydržala. Položila som nôž, rukami sa oprela na dosku a pozrela sa na neho. Usmiala som sa na pol úst. On sa tak usmial tiež. Otočila som sa k nemu celým telom a rukou sa oprela o pult. "Môžeš mi povedať, čo sa to tu deje?" Opýtala som sa. "Aj ja by som rád vedel." Povedal a v tom dnu prišieľ Jeff. "Minhovi je už smutno, poď." Povedal. Newt sa ale stále díval na mňa. Pomaly a nemotorne sa postavil. Keď sa vystrel, boli sme od seba iba niekoľko centimetrov. Chvílu sme tam iba stáli a usmievali sa. Po chvíli bez hocičoho vytratil aj s Jeffom z miestnosti. Zostala som tam sama a iba som potichu a s úsmevom hladela na miesto pred sebou, kde bol iba pred malým okamihom Newtov ohryzok. Už je preč. Povedsl mi môj vnútorný hlas a ja som sa pozrela na dvere. Usmiala som sa len na pol úst ako pred tým a prameň vlasov, ktorý mi padal do tváre som si dala za ucho. Pomaly som sa otočila späť k doske a len tam tak stála. Rukami som sa oprela o vrch. Srdce mi bilo ako splašené a ja som len tak stála a usmievala sa na stenu pred sebou.

Touto časťou preklínam všetky tablety. Túto časť píšem piaty krát a to na mobile, ktorý ma dve percentá baterky. Chyby si teda nevšímajte. CHOĎTE DO RITI TABLETY!!! peace.

Časť pre Slávku S.