Inteligent [sk]

Púšť

Asi neviem čo som práve počula. Pozrela som sa na Newta, ale ten sa díval na Amandu s ústami až po zem. "A... Oh... A povieš nám to?" opýtala som sa. "Iba tebe." povedala a nedôverčivo sa pozrela na Newta. "Dobre. Newt zatiaľ pôjde pre Thomasa, aby ťa privýtal, keď si sem zabehla a zatiaľ mi to povieš, dobre?" usmiala som sa. Newt sa postavil. "Ale nechem aby to vedeli oni." zamračila sa na Newta. "Budem o tom vedieť iba ja, dobre?" usmiala som sa. Newt potichu opustil miestnosť. Zavrela som za ním dvere a ukázala na stoličku, na ktorej sedel. Amanda si sadla. Sadla som si na pult vedľa. "No tak teda..." prerušila som ticho. "Je to tam hrozné." povedala. Prekvapilo ma to. Chcela som sa opýtať na niečo bližšie, ale Amanda na mňa vychŕlila veľa informácií. "Vonku je to skoro všetko mrtvé. Všade sú rozpadnuté budovy a piesok ako na púšti. Nieje tam moc teplo, ale zase nikdy nebude zima. Pred niakym časom tam vybuchlo slnko." povedala a ja som jej neverila. Asi snívam. O čom hovorila, aké slnko, aký výbuch a koľko mrtvých? Pre boha o čom hovorí? Bože. Točí sa mi hlava. V mysli sa mi vytvárajú obrazce toho, ako to tam vyzerá. Zdá sa mi to? No potom si spomeniem, že sú to spomienky. Vydím oheň. Chodím po sutinách niakeho domu a krvácam. Podo mnou leží mrtvá žena. Má blond vlasy a je mrtvá. Pre boha. To nieje fantázia a predstavivosť. To su spomienky. Do riti to sú spomienky! Ani neviem ako som zoskočila z pultu a počula, ako sa otvárajú dvere. Pozrela som sa tam a bol to Thomas s Newtom. Dívali sa na mňa, ale ja som sa nedokázala dívať na nich. Stmavlo mi pred očami a zrýchlil sa mi tep. Bože zase odpadnem. Len nech to nieje nadlho prosím. Pomyslela som si a spadla na zem. Tma.
Bolí ma hlava. Bože tak moc. Otvorila som oči a všade okolo bol piesok. Nie! Skríkla som. "Ukľudni sa." povedal mi niaky hlas. Sadla som si a otočila sa. Stála tam žena v čiernom kancelárskom kostýme. "Všetko sa zmení." usmiala sa. "Rozmýšlaj, keď si inteligentná." zlomyseľne sa zasmiala a kopla mi piesok do tváre. Zase ma rozbolela hlava. Cítila som, ako mi niekto chytil ruku. "Už si v poriadku. Neboj sa. Všetko sa zmení." povedal hlas vedľa. Otvorila som oči a zistila, že to je Newt. Sedel vedľa postele na ktorej som ležala a držal mi ruku. "Už to bude dobré." usmial sa. Ako to môže byť dobré? Počkať! On nevie čo sa stalo vonku. Musím mu to povedať. "S chalanmi sme asi našli cestu von. Všetko sa zmení." povedal. "Nie!" vykríkla som. Všetci sa na mňa dívali. Trochu vystrašene, trochu prekvapene. "Zošalela si? Dostaneme sa von!" rodostne mi oznámil Newt. Chytila som sa za hlavu a plakala. Nesmie sa to dozvedieť. Nesmie zistiť, všetci vonku sú mrtvý.

Názory píšte dole.