Nepotopiteľná loď

Prvá kapitola

Keďže všetci milujeme autorské poznámky, dovolím si vás s jednou otravovať hneď na začiatku :D Je zopár vecí, ktoré by asi bolo dobre vedieť, než sa pustíte do čítania :)
1. Hoci sú mená postáv vyberané podľa reálnych pasažierov Titanicu, ich vek, povahu, vzťahy, majetnosť, či výzor som si vymyslela.
2. Tiež je možné, že niektoré opisy lode alebo zvykov na nej nebudú celkom sedieť, no verím, že mi odpustíte a oceníte aspoň moju snahu, keďže som nad fotkami a plánikmi Titanicu strávila celé hodiny. Doslova.

Fajn, to je všetko, takže teraz si pripravte záchranné vesty a vydajte sa spolu s Constance na prvú plavbu Titanicu po Atlantickom oceáne :)

Sariron

Venujem nervózny pohľad drobným zlatým hodinkám, ktoré zvieram v ruke. Je 9:20 a ja sa cítim nezvykle neistá. Neviem, či je to preto, že mám pri sebe čosi také vzácne, ako sú tieto hodinky (a to ani nehovorím o všetkom ostatnom), alebo preto, že presne o sedem dní sa môj život postaví úplne hore nohami.

„Neboj sa, zlatíčko, stihneme to," ubezpečí ma Bertha. Ona hodinky nepotrebuje; dokáže takmer na minútu presne určiť čas z postavenia Slnka. Dokonca aj teraz, keď sedíme vo vlaku a každou sekundou sa vzdialenosť medzi nami a Londýnom zväčšuje, Bertha sa pokojne nakláňa k obloku a s výrazom skúsenej osoby odhaduje čas.

„Do desiatich minúť budeme v Southamptone," skonštatuje po chvíli. Má pravdu - podľa cestovného poriadku by mal vlak doraziť na miesto určenia o 9:30.

Už asi stý raz sa rozhliadnem okolo seba. Premýšľam, ktorí z týchto ľudí cestujú do slávneho prístavu s rovnakým cieľom ako my. Možno tamtá elegantná dáma s dvomi chlapčekmi. Alebo ten pekný mladý muž v rohu? Ten veru vyzerá, že by sa v Amerike vedel uchytiť! A čo starší manželský pár oproti? Pani má na sebe cestovné šaty a spod nich vytŕčajú hrubé pančuchy. Buď je mimoriadne zimomrivá, alebo sa chystá nastúpiť na loď.

Meg vedľa mňa sa pomechrí a otvorí oči. Vždy sa zaprisaháva, že bude z vlaku pozorovať okolie a potom podľa toho kresliť, no ešte som nezažila, že by počas cesty nezaspala.

„Ja som nespala," ozve sa rozospatým hlasom, keď si všimne môj pobavený pohľad. Rukou si uhladí šaty a rýchlo nakukne na hodinky v mojej dlani. „Len som sa trochu zamyslela."

Bertha sa na ňu zamračí, napriek tomu by každý v jej očiach zbadal len bezmedznú lásku, nie hnev. Bertha sa hnevať nevie.

„Margaret, čo si to dovoľuješ? Nesmieš slečne klamať!"

Meg nám obom venuje široký úsmev veselej mladosti. „Oddnes som Barbara, ak si náhodou zabudla, Bertha. A nie som jej slúžka, ale sestra!"

Bertha si čosi zamrmle a pomrví sa na sedadle.

„Toto divadlo si skúšaj na koho chceš, ale mňa z toho vynechaj!" prehodí Meginým smerom už hlasnejšie.

„Bertha, ako sa mám vžiť do svojej role, keď mi zakazuješ všetko, čo by som sťa Barbara J. Westová mala robiť?!" rozhodí Meg rukami.

Nuž, toto riešili celou cestou. Meg je taká nadšená, že má predstavovať moju sestru z vyššej spoločnosti, že nám to každú chvíľu pripomína. Berthe je však celá tá maškaráda, ako našu cestu lichotivo nazýva, vrcholne podozrivá. Veru aj mne sa zdá čudné, že do Ameriky musí Meg cestovať pod cudzím menom a že sme dostali lístky do druhej triedy, bohaté šaty a rôzne drobnosti, o akých sa nám ani nesnívalo, ale ako často sa človeku stane čosi takto úžasné? Dievčatá, ktoré boli celý život 'tretia trieda', takéto postúpenie v spoločenskom rebríčku isto-iste neodmietnu. Možno má Bertha pravdu, keď tvrdí, že sme pochabé, ale sme aj šťastné.

Meg mi stisne ruku.

„Uvidíme New York!" zašepká vzrušene. Je Írka, s typickými ryšavými vlasmi a veľkými zelenými očami. Slovo 'Amerika' je pre ňu synonymom pre 'raj na zemi'. Vo svojej domovine zažila mnoho dní, kedy nemali čo do úst vložiť, a jej príchodom k nám sa to veľmi nezlepšilo. Keďže aj my s Berthou žijeme na úrovni chudobnejších ľudí a živia nás len peniaze, ktoré nám každé tri mesiace nosí Zamračený muž, nemohli sme Meg zabezpečiť to, čo by mala dostať. Je pre nás rozhodne viac priateľkou než slúžkou. Chvalabohu, že si Bertha pred tými piatimi rokmi zmyslela, že potrebujem slúžku, inak by som Meg nepoznala.

„A povezieme sa na najdokonalejšej lodi, akú kedy ľudské ruky vytvorili," dodám so širokým úsmevom. „V druhej triede!"

„Predstav si nejakého amerického milionára, ktorý sa príde poprechádzať po pláži, a zbadá nás dve, keď budeme vystupovať!" zasníva sa.

Musím si pri perách podržať vreckovku, aby som aspoň trochu zamaskovala smiech.

„Meg, na tej lodi bude 2 500 ľudí! Prečo by so niekto všímal práve nás?"

„No dobre, nemusí to byť americký milionár," zaškerí sa Meg, „ale tamten by si nás všimnúť mohol!" Ukáže na mladíka s kufrom, ktorého som pred chvíľou odhadla ako nášho spolucestujúceho cez oceán.

„Dievčence, sústreďte sa radšej na to, aby ste si nezabudli žiadnu batožinu, nie len na mužov," povie karhavým tónom Bertha. Na bucľatej tvári sa jej usídlil sklamaný výraz; ona sama si nikdy žiadneho muža ani nevšimla, ako to, že pre Margaret a Constance je to obľúbená téma?

„My stíhame oboje," usmejem sa na ňu. Och, ako mi len bude chýbať!

Bertha sa o mňa starala úplne odmalička a je pre mňa ako mama. Ujala sa ma, hoci ona bola čistokrvná Angličanka a ja som sa narodila v Amerike. Začala sa o mňa starať, keď ma ako bábätko Zamračený muž ponúkal na čiernom trhu. Lenže kto by chcel dieťa, ktorému sa treba stále venovať? Žiadna rozumná žena by si na krk také bremeno nehodila. Okrem Berthy.

„Constance, stúpaš si po šatách," upozorní ma. Stále sa o mňa takto stará. Začínam si vyčítať, že som s touto hlúpou cestou do USA vôbec súhlasila. Opúšťam Berthu, ktorá mi venovala všetko, čo mohla, a to len kvôli tomu, že sa ozvala moja matka a pozvala ma k sebe. Žena, ktorá ma odkopla ako nechutného červíka z hriadky muškátov.

„Robíš dobre, že tam ideš," jemne mi povie Bertha. Vždy mi vedela čítať myšlienky. „Stále je to tvoja mama a má ťa rada."

„A čo ty?" pýtam sa, ledva zadržiavajúc slzy.

„Ja to bez vás chvíľku vydržím." Zažmurká a po guľatom líci sa jej skotúľa slaná kvapka. „A keby nie, prídem za vami."

Vlak zastane a ľudia sa začnú trúsiť von. Bertha nám obom starostlivo napraví klobúky a skontroluje rukavičky, až potom nám dovolí vystúpiť.

V Southamptone som druhýkrát v živote. Bola som tu, keď som mala dvanásť, a s Berthou sme prišli vyzdvihnúť Meg. A vlastne som tu bola aj vtedy, keď ma Zamračený muž ako maličkú priniesol z Ameriky, no z toho si nič nepamätám.

Toto mesto je nádherné. Obrovské lode kotvia v prístave, donekonečna sa ťahajúce modré more sa na horizonte dotýka oblohy, po chodníkoch chodia krásne dámy v elegantných šatách sprevádzané vysmiatymi džentlmenmi. A dnes je tu ešte živšie ako obvykle. Dnes totiž vypláva na svoju prvú cestu tá najúžasnejšia loď v histórii ľudstva. Royal Mail Steamer Titanic.