Leopardie dievča Prívesok

Bitky Pantera a Leoparda v temnote

Neviem kde ,ani ako dlho padám v šelmej podobe ,ale z môjho pohľadu to je dosť dlho.

Pod sebou vidím tmu.Okolo seba steny nejakého tornáda v ktorom som.

Kde padám?Keď dopadnem alebo pristanem ,bude zo mňa mastný fľak?Čo keď spadnem do rieky?Zlomím si pri páde niečo?Prežil to Jacob?Prežijem to ja?

Takéto ale aj podobné otázky mi výrili v hlave.

Omylom som sa vo vzduchu pretočila okolo vlastnej osi.Bola to zábava.Skúsila som to ešte raz.No potom som sa točila ako tornádo.Podarilo sa mi zastaviť ten kolotoč,ktorý sa zo mňa stal a vrátila som sa k tomu že padám.

Čo to je?Podomnou sa objavila sivá zem neďaleko čiernej rieky.Naskakuje mi z toho husia koža.

Čo teraz?Uvedomila som si že som len asi dvadsať metrov nad zemou.To je dosť aby som pod sebou videla čierneho pantera ležiaceho na sivej zemi.

Okej to nie je zem ,ale lúka.Som bližšie a bližšie,Vietor mi piští v ušiach.A čo teraz?Mám strach,nenormálne sa bojím.Prečo som tu skákala?Ok, priznávam ja som tu spadla.

Už som sa videla ako mastný fľak,vedľa Jacoba.Ale v tom sa stalo čosi divné.

Niečo spomalilo môj pád.Zrazu som sa kĺzala po vetre.Po chvíli kĺzania som pristála na štyroch labách,na lúke.

Vydýchla som si.A potom dostala šok.Jacob ako panter mal krídla.Boli čierne s tmavo sivým až čiernym nádychom.

Znova na mňa hľadel ako na zjavenie.Ale ja na neho ťiež.Preboha veď má krídla!

,,Ehm...Kate.Ty máš krídla."žasol.

,,Aj ty.Ale prečo?"nadvihla som obočie.

,,Neviem.Asi aby spomalili pád."odpovedal.

,,A prečo si zamnou skočila?!"zvýšil hlas.

,,Nenazvala by som to skokom."namietla som.

,,Ja som sa pýtal prečo!"vrieskal.

,,Ja-ja ,spadla som."vykoktala som sa.

,,Je ti jasné že sme v Krajine Démonov.Spadli sme pánovi démonov rovno do hrsti!Ty niesi normálna.Presne toto chcel!"vrieskal po mne ďalej.

Sklopila som uši a cúvla dozadu. Už toho je na mňa priveľa.Nával emócii chce von.Potrebujem nejaké miesto kde budem sama. Už nevládzem v sebe držať tú bolesť a smútok. Ak na mňa bude ďalej kričať psychycky sa zložím.

,,Mne sa šmyklo."smrkla som.

,,Krídla máme asi preto lebo sme duše spojené osudom. Ako to tu ja neznášam. "rozčuľoval sa.

,,Ty si tu bol?"zaujímalo ma.

,,Áno,ja som tu vyrastal.V tomto meste."hlavou ukázal k čiernemu mestu,za riekov.

,,A ako sa odtiaľto dostaneme?" snažila som sa odbočiť od témy.

,,Nedostaneme." zosmutnel.

,,Ako si sa odtiaľto teda dostal ty?"

,,Pustil ma cez zámok v oblakoch, aby som splnil úlohu. Dostal som sa z mesta lebo niesom démon. Len som s nimi žil." pozeral sa do zeme.

,,Takže späť k téme.Prečo si zamnou skočila?!" znova po mne kričal.

,,Ja som, najprv som chcela skočiť.Potom som sa rozhodovala , a nakoniec sa mi šmyklo a som tu." zo sklopenými ušami som pozerala do zeme.

,,Nemala si na to ani myslieť!" vrčal.