Your fault

-1-

„Ráno volala mama," povedala som a vyložila si nohy na palubnú dosku. „Vraj sa máme zastaviť." Nebolo mi jasné, prečo, ale ona hádam vie, čo od nás potrebuje. My sme dnes aj tak nevedeli čo so sebou. Ako v posledné dni stále. Ja neviem, ale čakala som, že prázdniny budú o niečo záživnejšie. Na deň Vďakyvzdania som sa samozrejme tešila, ale dovtedy?

„Potom."

„A kam mierime teraz?" Anthony si tu celú cestu len mlčky bubnoval po volante, akoby som tu ja ani nebola. Až ma prekvapilo, keď teraz odpovedal. Bol tak sústredený, že na svoju drahú sestru chvíľami asi aj zabúdal.

„Hore. Potrebujem fotky nejakej vysokohorskej krajiny, možno nejaké tie zvieratá, alebo tak."

„Do školy?" síce som sa pýtala, odpoveď som poznala už vopred. Bolo vlastne logické, že do školy. Hej, môj drahý braček sa rozhodol stať profesionálnym fotografom, čo si samozrejme žiada aj vysokú školu. Obaja sme štúdium začali síce len tento september, ale asi sme si vybrali správny fakulty. Zatiaľ, čo on sa celý deň schovával za fotoaparátom, som ja skúsila šťastie s herectvom. Odmalička ma tento smer zaujímal, od základnej školy som hrávala v divadelných hrách, tak som si povedala...prečo nie? Ak už mám ísť na vysokú, nech je to aspoň niečo, čo ma zaujíma.

„Možno by si mi mohla zapózovať aj ty. Ak by ti nevyšla kariéra herečky, beriem ťa za svoju modelku."

„Takú ponuku by som nemala odmietnuť." zasmiala som sa, ale...troška mi nesadla celá atmosféra okolo nás. „Len neviem, či by som v tomto smere obstála." Vzali sme si síce Jeep, s ktorým by sme nemali mať problémy na vyššie položených miestach, mraky na oblohe sa mi nepáčili. Pôsobili až moc čierne na to, aby sa to celé zaobišlo bez dažďa.

„Zaručene. Pozri sa do mojej peňaženky." hlavou kývol k priehradke nad rádiom, kde sa povaľovala čierna kožená peňaženka, ktorá v momente skončila v mojej ruke. Stačilo, že som ju otvorila, do očí mi udrela čiernobiela fotka na ktorej som bola ja. Stačilo, že som rozpoznala biele šaty, s čiernou mašľou ako opasok a došlo mi, že je z posledného rána, keď sme šli na strednú. On si vzal do hlavy, že ma odfotí, keď budem vystupovať z výťahu a ja som ku podivu celkom pekne zapózovala. Aj jeho samotného bolo vidno z odraze zrkadla za mnou, ale ten hlavný bod...to som bola ja.

„Prečo ju máš pri sebe?"

„A prečo nie?" opýtal sa so smiechom a konečne vypol motor. Ja ani neviem, kam sme sa to vlastne až domotali. Naokolo nás už boli len stromy a priamo pred nami cedulka, ktorá označovala vstup do lesa.

„Aby som pravdu povedala, na tejto nevyzerám tak katastrofálne. Asi fakt máš nejaký ten talent."

„Alebo som mal len krásnu modelku," odpovedal sladko a vyčaril jeden z tých úsmevov, ktoré ja už toľké roky milujem. „Kým si ja vyhrabem správny objektív zostaň v aute. Je dosť zima." Prikývla som, načo ma tam on nechal a šiel sa kutrať do kufra. Ja som využila šancu a zmocnila sa pera, čo bolo v priehradke pri peňaženke. Trocha som premýšľala čo mu na zadnú stranu fotky napíšem, ale potom to išlo už samo.

Tak ak si myslíš, že si mal krásnu modelku, bolo by nespravodlivé, ak by ti nedala autogram. Ľúbim ťa bráško.

Pod slová som pritisla svoje na bordovo narúžované pery a ešte mu tam prihodila aj ten sľúbený podpis. Bolo od neho milé, že ma mal takýmto spôsobom stále pri sebe. Iní nosia fotku frajerky v peňaženke a on tam má sestru. Zlatý to chlapec. Nebudem klamať, vždy sme mali dokonalý súrodenecký vzťah. Možno preto, že sme dvojičky a doslova sme spolu vyrastali a všetkým prechádzali spoločne. Ja som v ňom okrem brata našla aj najlepšieho kamaráta a spojenca na celý život, takže som sa nemala naozaj na nič sťažovať.

Fotku som napokon len strčila späť do peňaženky a tú do vnútorného vrecka na bunde. Však potom mu ju vrátim, lebo ju ešte niekde pri pokuse o majstrovský záber stratí. Sotva som k nemu podišla, už mal na tvári ten vyčítavý pohľad, akože mi to dlho trvá. Už som bola vlastne zvyknutá, takže som mu len vyplazila jazyk a vybrala sa napred.