Your fault

-3-

„Anthony..." dostala som zo seba ťažko, sotva sa mi podarilo znova otvoriť oči. To, že som sa sotva vedela pohnúť a bolelo dokonca keď sa do mňa zaprel vietor ale nebolo dobré znamenie. Snažila som sa otočiť hlavou, aby som videla niečo iné okrem tmavého neba, no moc to bolelo. Akoby ma niekto poriadne zbil. Moc mi vlastne ani nedochádzalo, čo sa vlastne stalo. Jednu chvíľu som proste sedela hore na tom veľkom balvane a potom...čo bolo potom?

Aj napriek bolesti som ale zaťala zuby a pohla sa. Chcela som sa hlavne posadiť, ale bolo ťažké udržať stabilitu bez toho, aby sa podo mnou zas nezačali nejaké kamene šmýkať nesprávnym smerom. Keď som už konečne sedela, doslova ma desilo, ako vysoko bolo miesto, odkiaľ sme pravdepodobne padli. Čo bolo ale hádam ešte desivejšie bol pohľad druhým smerom. Anthony ležal ešte o riadny kus nižšie ako ja a nevyzeral ešte ani natoľko v poriadku, ako som bola ja.

„Bráško!" zakričala som na neho chrapľavo, ale to nič neprinieslo. On sa ani nepohol, zatiaľ čo mne z čela stiekol popri uchu pramienok krvi. Moc som nechcela zisťovať aká veľká môže rana byť. To by ma vydesilo ešte viac, čo fakt nepotrebujem. Radšej som sa pomaly pohla z miesta. Určite som robila chybu, ale musela som sa k nemu dostať. V hlave mi ale trešťalo, zrak sa mi rozmazával a navyše ma dosť bolelo na ľavej strane pod rebrami. Však prečo nie. Pekný spôsob ako začať prázdniny.

„Anthony no tak..." neviem čo som si myslela, že mi toto pomôže, ale dúfala som. Liezť k nemu bolo vrcholne ťažké, hlavne keď som sa ešte o kúsok skotúľala dole, ale aspoň som skončila pri ňom. Popruh od foťáka mal ešte stále obmotaný okolo ruky, ale nevyzeral v strave, žeby s ním ešte mohol urobiť nejaké tie fotky. Viac ma však trápilo, že jemu krv tiekla z rany na hlave v o dosť väčšom množstve, ako mne.

„Braček prosím," vzlykla som a položila mu ruku na plece. Upokojilo ma aspoň to, že dýchal, aj keď nebol pri vedomí. V rýchlosti som vytiahla mobil z vrecka na bunde a aj keď obrazovka neprežila celá, aspoň fungoval. Signál nebol nič moc, ale aj slabý je lepší, ako žiadny. V rýchlosti som vytočila číslo záchrannej služby, aj keď mi nebolo jasné, či nás tu vôbec nájdu.

„Dispečing záchrannej služby, ako vám pomôžem?" v momente, kedy sa ozval hlas nejakej mladej ženy som si pripadala ako malý víťaz, v bezvýznamnom boji.

„Ja...ja...potrebovala by som pomoc. S bratom sme išli do lesa a..." chcela som pokračovať, ale sotva som pozrela na neho, bol koniec. Hrdlo sa mi zovrel od strachu a do očí vystúpili slzy. Pochybujem, že som sa už niekedy v živote takto strašne bála. Bolo mi jasné, že jeho život teraz závisí na mne a ja? Nebola som schopná premýšľať. Strach ma úplne ochromil, pri pohľade na jeho telo.

„Slečna musíte pokračovať, inak vám nebudem vedieť pomôcť. Ste vy, alebo váš brat zranený?"

„Áno my...spadli sme z nejakej skaly a potom...neviem čo bolo potom. Proste som sa prebrala už tu dole a môj brat..."

„Koľká máte rokov?"

„Devätnásť." ani som neverila koľko sily treba na pár slov. Každý nádych ma neskutočne bolel, ale musela som pokračovať. Ak jej ja nepoviem čo sa stalo a kde sme, je po nás. Ani neviem, či nie je Anthony nejako vážne zrazený.

„Tak ma teraz dobre počúvaj, áno? Musíš mi presne povedať kde ste a ako je na tom tvoj brat. Je pri tebe?"

„Áno. Má škaredo rozbitú hlavu, je v bezvedomí, ale dýcha." neverila som, že som všetko zo seba dostala tak rýchlo a na jedenkrát, ale inak to nešlo. Musia proste prísť čím skôr.

„Dobre, tak s ním hlavne nehýb a zostaň pri ňom. Tebe niečo je?"

„Nie," odpovedala som aj keď väčšie klamstvo som asi ani nemohla vypustiť z úst. Sotva som sa držala na kolenách a nieto, aby mi nič nebolo. Zaručene som sa cítila už aj lepšie. A ani nie tak dávno.

„Takže vravíš, že ste v lese."

„Áno...severne za mestom a potom tak viacej vo vnútri oproti...vodopádu." slová sa mi už akosi motali, navyše z oblohy začali padať prvé kvapky, ktoré ma akoby doslova zrážali k zemi. Ani ma vlastne neprekvapilo, že som po chvíľke ležala na kameňoch, aj keď to nebolo vôbec pohodlné.

„Hlavne si nevypínaj mobil, áno? Ešte by som poprosila meno."

„Bethany...Bethany Marshallová." sotva som vyslovila svoje meno, asi už vedela o koho konkrétne sa jedná. Mama je riaditeľka a polovičná vlastníčka jednej z najväčších nemocníc v meste, takže...v tomto smere je naše meno známe.