Your fault

-2-

„Nech už zájdeme do toho lesa hocijak hlboko, tú líšku už nenájdeme," zašepkala som, zatiaľ čo som sa už asi desať minút krčila v kríkoch a tak postupovala vpred. Lebo Anthony si vzal do hlavy, že tú líšku, ktorú vraj zazrel pri vstupe do lesa nájdeme a on ju odfotí. Ja osobne som žiadnu líšku nevidela, ale ako myslí.

„Musíme. Videla si tu niečo iné, čo by sa oplatilo fotiť?"

„A ja viem?" mykla som plecami a odhrnula už asi stú vetvičku z cesty, aby mi nevypichla oči. „Tam dole sú pekne veľké šutre." Síce som sa zasmiala, on do mňa len strčil, div som sa v tom blate nezrýpala. Myslela som to samozrejme zo srandy, ale...no. Už som si mala zvyknúť, že ak ide o fotenie, bráško berie všetko vážne. Až moc vážne, aby som pravdu povedala.

„Je mi zima," posťažovala som sa o niečo neskôr, sotva sme nechali kríky za sebou. Ja som už vlastne ani nevedela kde sme, ale tak hádam nás on dovedie späť k autu. Ak nie, budeme mať malý problém. Nerada by som tu bola aj počas toho dažďa, ktorý nás určite neminie.

Obloha bola zatiahnutá podľa mňa ešte viac, dokonca sa dvíhal ešte aj vietor, čo spôsobovalo len mne osobne väčší strach. No keď sa Anthony neohrozene vybral len tak ďalej, musela som ísť s ním. Či už pre jeho vlastné bezpečie, alebo môj pokoj, že sa niekde nedoláme. Áno, má devätnásť, ale občas sa správa ako päťročné decko, ktoré nevie čo so sebou.

„Mama bude zúriť, ak neprídeme čím skôr."

„Ak nevadí Bethany, ja sa snažím plniť si domácu úlohu." s dosť pochmúrnym výrazom sa ku mne obrátil, ale ja som len na znak zmierenia zodvihla ruky a išla ďalej. Maskáčovú bundu som si pritiahla k telu ešte viac, ale nejako extra to nepomohlo. Dokonca ani mikina pod ňou a ešte tričko pod tou mikinou. Kto mal tušiť, že je až takáto zima, že vám nestačia tri vrstvy?

Bez mojich protestov sme kráčali ďalej, až sme prišli k naozaj peknému výhľadu. Akože áno, Kanada je čo sa týka prírody nádherná, to všetci vieme, ale toto? Útes, na kraji ktorého boli nádherné veľké skaly a oproti nemu krásny vodopád, bolo niečo neskutočné. Až som myslela, že je to celé len sen. Okamžite som podišla k tým veľkým skalám na kraji, aby som sa pozrela ako to vyzerá smerom dolu. Bol to vlastne dosť strmý svah, celé lemovaný malými, ale aj väčšími kameňmi. Asi by poriadne bolelo, ak by sa tadiaľ niekto skotúľal.

„Krása," povedal Anthony a zastal len kúsok odo mňa. Obaja sme hľadeli na to divadlo prírody, ako obarení. Ale bolo to proste neskutočne dokonalé. Ťažké uveriť, že len kúsok od mesta, človek nájde niečo takéto.

„Myslím, že toto stojí za fotku oveľa viac, ako nejaká hlúpa líška."

„To teda," povedal s úsmevom a rovno sa aj pustil do práce. Ja som si tam len sadla na jeden z balvanov a kochala sa tým krásnym výhľadom. Nech si on fotí koľko myslí. Ja sa nakoniec nikam až tak nenáhlim. Mama nehovorila kedy nás tam chce, takže pôjdeme potom. A ak si na náš už nebude vedieť urobiť čas, porozprávame sa doma.

„Spadneš," podpichla som ho, sotva si ľahol na dosť labilne vyzerajúci balvan a nahol sa cez jeho okraj. Jasné, že pre fotku všetko, ale zas nemala som chuť ho potom dávať dokopy.

„Dopekla!" škoda len, že mi nedošlo aké skutočné sa moje slová po chvíľke stanú. Stačil jeho krik a ja som vedela, že je zle. V momente som sa za ním načiahla, že ho chytím za bundu, aby sa fakt nezošmykol dolu, ale nevyšlo mi to. Práve naopak. Ten veľký balvan sa skotúľal z miesta, akoby nič a na našu smolu, nás pekne stiahol so sebou. Ja som ešte stihla Anthonyho chytiť za ruku, ale snaha o to, aby som sa druhou zachytila o niečo, čo by nás udržalo bola márna. Skaly boli moc šmykľavé, takže som sa vlastne nezmohla na nič. Vlastne som len čakala, kam až obaja dopadneme.

A či sa ešte vôbec pozbierame...