Your fault

-10-

Ja naozaj neviem, načo bolo toto celé divadlo dobré, ale ešte ani ďalšie dva dni mi nikto nechcel povedať, čo je s mojim bratom. Aj mama, alebo hoci aj personál sa tvárili, akoby nemali ani poňatia, na koho sa pýtam. Možno preto bola u mňa mama len minimálne množstvo času. Chcela som, že za ním zájdem osobne, ale nevládala som sa skoro ani postaviť. Bolo ťažké prejsť do kúpeľne, ktorá bola o pár krokov ďalej a nieto, aby som išla na neviem koľké poschodie. Hej, existuje také, že výťah ale ešte aj k tomu sa treba nejako dostať.

Dnes som sa však už po zobudení rozhodla, že to dokážem. Bola som rozhodnutá prejsť k tomu hnusnému výťahu a ísť za ním. Nikto sa tu na mňa ešte nebol dnes ani pozrieť, čo som ale brala. Noha ma bolela ako šialená, len čo som ju prehodila cez okraj postele a išla si obuť tenisky. Mame som povedala ešte predvčerom, aby mi doniesla nejaká veci, ale akosi sa mi prezliekať ani nechcelo. Preto som si len zaviazala čierne Conversy, na tú odbornú nemocničnú nočnú košeľu si obliekla čierny župan, ktorý mal červeným na chrbte napísané Fight the dead. Fear the living a tak celkovo bol miestami akoby pofrkaný krvou. Pomerne dlho som už fanúšička seriálu The Walking Dead, čo dávam najavo aj takýmto spôsobom.

Ku dverám som krívala ako nejaký nepodarok, ale sotva som stihla siahnuť po kľučke, niekto otvoril dvere a mňa tým vystrašil takmer na smrť. Ak sa tu od rána nikto neukázal, nečakala som, že práve teraz sa tak stane. A rozhodne teda nie, žeby sa v nich mal objaviť Brian, ktorého som posledné dva dni ani nevidela.

„Tebe akože o čo ide?" opýtal sa prekvapene a v momente bol vnútri, dokonca aj bez môjho dovolenia. „Pokiaľ viem, mala by si ležať a nie sa vykrádať von, navyše bez dozoru."

„Výborne, tak budeš môj dozor, zatiaľ čo ja pôjdem pozrieť svojho brata o ktorom mi nikto nechce nič povedať," povedala som rýchlo a načiahla k nemu ruku, aby ma podoprel. Bolo mi jasné, že s týmto trápnym plánom nebude súhlasiť, ale zas za pokus to stojí.

„Nikam nepôjdeš, akurát tak do postele Bethany. Nemáš ešte dovolené behať si kade si zmyslíš. Ty si podľa mňa ani neuvedomuješ, čo sa ti stalo a v akom stave si bola, že?"

„Ježiš nebuď stále takýto," zamrmlala som, zatiaľ čo on ma len otočil, aby som si šla zas ľahnúť. „Koľko máš rokov? Osemdesiat?"

„Dvadsaťdva, ak to upokojí tvoju dušu." v jeho odpovedi bolo hádam ešte dvakrát toľko sarkazmu, ako som ja vložila do otázky. Tak dvadsaťdva? Mohol by sa potom podľa toho aj chovať a nie ako nejaký dôchodca, čo si nevie užiť troška zábavy. Nechcela som predsa skákať z nemocničného okna ani nič podobné. Len som chcela vidieť brata. To je to až taký hrozný čin, alebo ako?

„Tak ideme, alebo čo bude?" bolo to nemiestne pýtať sa, ale čo som mala robiť? Ak na tom nebudem trvať, nikto ma nebude brať vážne.

„Vyzuj sa a nevymýšľaj! Ja tu mám ešte kopu práce, takže nemám čas sa s tebou hrať. Prišiel som ťa len skontrolovať."

„No to je od teba síce veľmi milé, ale nijako extra si mi tie dva dni nechýbal," odsekla som urazene a znova si rozviazala šnúrky. Však nech počká. Sotva vystrčí nos z dverí, ja tu už nebudem. Ani si nevšimne, že som niekam šla.

„Ešte sa zastavím, takže zostaň na mieste a nevymýšľaj, lebo nemám záujem o problémy."

„Áno oci." zasmiala som sa a vyplazila mu jazyk. Nech ide do pekla. Načo tu potom je, ak mi odmieta pomôcť? Myslela som, že personál by mal by nápomocný, ak pacient niečo potrebuje a nie tu ohŕňať nos a oháňať sa nejakými príkazmi, alebo čo.

Takže kým sa tam on obšmietal, ja som urazene pozerala von oknom, za ktorým sa počasie akoby doslova zbláznilo. Blesky lietali po oblohe ako divé, pri každom zahrmení som mala pocit, že sa trasú ešte aj sklá v oknách a ten dážď? Pršalo tak husto, až som nevidela ani na parkovisko pred nemocnicou. Dokonca som mala pocit, že vietor robí všetko čo môže, len aby strhol vlajku zo stožiara, ktorý sa vlastne celý nejako moc nakláňal zo strany na stranu. Proste dokonalé počasie, čo vám budem hovoriť.