Your fault

-24-

„Nie je ti tu ešte zima zlatko? Po západe slnka už nebýva moc teplo."

„Som v pohode." nebola to pravda, ale nechcela som sa ani pohnúť. Konečne som si našla dobré miesto, tak ho neopustím, kým to nebude nevyhnutné. Sedela som vlastne vo veľmi pohodlnom kresle, ktoré bolo tak veľké, žeby sa ku mne pokojne zmestila ešte aj mama a nemuseli by sme sa ani tlačiť. Za mnou už čašníci prestierali dlhé stoly na večeru a predo mnou ľudia ešte stále pobehovali po pláži, či vo vode. Pomaly sa už každý zberal späť do hotela, ale už bol vlastne aj vhodný čas.

„Idem si ešte zavolať, ale kým sa bude jesť som späť, dobre?"

„Jasné," odvetila som neprítomne, načo mi ona ešte pred odchodom vtisla pusu do vlasov. Chcela som sa usmiať, ale nešlo to. Možno za to mohla karta, ktorú som obracala medzi prstami pravej ruky, alebo niečo iné. Posledné týždne som sa cítila tak strašne prázdna a ubolená, že už ani neviem, aké je to byť šťastná. Smútok a depresie prevzali vládu nad celým mojim životom a nepomohlo mi dokonca ani toto tu. Bolo vlastne pár dní do Vianoc a mama si povedala, že ich strávime na Kanárskych ostrovoch. Vraj, aby sme na všetko zabudli a pozbierali sa. Naozaj však neviem, ktorá z nás to potrebovala viac. Áno, celá tá kryštálovo čistá azúrová voda bola nádherná, tropické horúčavy tiež, ale stále mi tu niečo, alebo skôr niekto chýbal. 

Posledné týždne som proste prešla toľkou bolesťou a výčitkami, až som ani neverila, že ešte stále žijem. Pripadala som si, ako niekto úplne iný. Ako človek, čo je telom prítomný práve v tomto krásnom raji, ale duchom niekde úplne inde. Nedokázala som naplno vnímať tú krásu prírody, ani páliace slnko, ktoré nás každý deň otravovalo od skorého rána. Väčšinu dňa som vlastne stále presedela tu v tieni a čítala som si. Neťahalo ma to k vode, dokonca ani si obliecť plavky. Hanbila som sa, za jazvu po operácii, ktorá bola ešte stále dosť škaredá. Akože áno, dali ma dokopy, dokonca bez toho aby som mala o orgán menej, ale aj tak...mohli podľa mňa spraviť aj menší rez.

„Mohol by som si prisadnúť krásna slečna? Vyzeráte pomerne osamotene a smutne, čo by som rád zmenil." ozvalo sa zrazu pri mne, ale ešte skôr, akoby som ja odpovedala alebo vôbec reagovala, sa natlačil ku mne a pravou rukou ma objal okolo ramien. Ja som mu už automaticky vtisla pusu na líce a pritúlila sa k nemu.

„Nemal by si oddychovať na izbe? Dnes si toho mal podľa mňa dosť."

„Je mi dobre," odvetil stroho, ale na jeho hlase sa dalo počuť, že je unavený. Áno, zabralo nám to skoro mesiac, ale obaja žijeme a dali sme sa ako-tak dokopy. Síce Anthony ešte bude mať nejaké opletačky ohľadne všetkého, keď sa vrátime domov, ale z najhoršieho sme obaja vonku. Čo ma však zarazilo najviac, boli slová čo mi povedala mama, keď som sa zobudila. S plačom sedela pri mne s tým, že nás takmer stratila oboch a ešte k tomu naraz. Presne ako som si pomyslela ja pred operáciou, že ak ide on ja tiež...skoro sa to aj naplnilo. On takmer zomrel práve pred maminými očami a ja na operačnom stole.

„Prečo si taká smutná? Sme predsa v raji, tak kde je tvoje nadšenie?"

„Chýba mi Brian." po operácii som sa s ním už nebavila, stále som hovorila aby ho ku mne ani nepúšťali, ale teraz som to ľutovala. Hnevala som sa na neho, nenávisť mi zabránila vidieť, že sa o mňa naozaj stará a zaujíma a teraz som za to pykala. Tá karta, čo som mala v ruke, bol srdcový kráľ, ktorého mi dal ešte vo výťahu. Nemala som vlastne ani šancu mu ho vrátiť, takže skončil až tu s nami.

„Ja som s ním veľa nehovoril, ale už len to, ako za tebou stále doliezal bolo z jedného uhľa zlaté. Ja viem, že sa na neho asi ešte stále hneváš, ale tvoje srdce mu už zjavne odpustilo."

„Proste nech robím čokoľvek neviem na neho prestať myslieť." bolelo priznať si to, ale vedela som, že jemu sa môžem zveriť. Od toho je tu, aby mi pomohol. A ako som postrehla, urobí to asi dosť rád. Inak by si nešiel sem posedávať s tou kopou nešťastia, akou som bola ja posledné dni. Bože...najlepšie asi bolo, keď sme sa prvýkrát po tom celom stretli a spolu v objatí plakali aj celé hodiny. Len sme jeden druhému hovorili, ako veľmi nás to mrzí a ako veľa pre nás ten druhý znamená. Bolo to tak strašne emotívne, ale predsa som sa dokázala v rovnaký čas aj úprimne usmievať. Dokonca som mu vrátila aj fotku, ktorá sa dostala späť ku mne.

„Myslím, že moja malá sestrička bude zjavne zamilovaná."

„Si starší o necelé tri minúty, takže sa nado mňa prosím nevyvyšuj," napomenula som ho, ale s úsmevom mu napokon rozstrapatila vlasy. „Je smiešne, aby som sa do neho zamilovala. To nie je možné."

„A čo iné to potom bude? Určite nejde len o prehnanú túžbu, aby si mu mohla vrátiť tú kartu." dosť šikovne mi ju vybral z ruky a podržal oproti slnku. Neviem čo na nej hľadal, ale bol na neho príjemný pohľad. Za ten čas, čo sme doma som mu tak veľakrát povedala, ako veľmi ho milujem, že už tie slová odo mňa asi ani nebude chcieť nikdy počuť.

„Mali by sme ísť na večeru. Aj mama za chvíľu príde."

„Výborný nápad. Snáď budú tie tigrie krevety stáť zato, lebo som mega hladný."

„Kedy nie si," zavtipkovala som a obaja, síce ešte stále trocha ubolene, ale vstali sme. Čo bolo najlepšie? Keď sa Anthony zobudil, vlastne ešte skôr ako ja po celej operácii, ani nevedel, čo sa stalo. Takže bolo na mne, aby som všetko porozprávala. A jasné, že som sa tej úlohy aj ujala. Prvotne som sa bála, či si bude vôbec pamätať na mňa, ale sotva ma uvidel a usmial sa, bolo všetko konečne dobre.