Your fault

-14-

„Nespi!" napomenul ma Brian, ale ja som nemala chuť, aby som vôbec otvorila oči. Len som si tu tichučky ležala a dúfala, že mi bude lepšie, alebo sa konečne dostaneme von. Ten týpek, čo sa s ním predtým vybavoval predsa povedal, že niekoho privedie, tak kde toľko trčí? Hej, je mi jasné, že ak má nemocnica takéto problémy, nebudeme my najväčšia priorita, ale zas myslieť by na nás mohli. Ani sa ho vtedy nepýtal, či niektorému z nás niečo nie je, alebo kto vôbec sme.

„Bethany!"

„Nespím," zamrmlala som napokon. On si už zas jedna radosť pobehoval hore-dole, až mi vadilo, že nie je výťah väčší. Mala som síce zatvorené oči, ale predstava, že on sa tu predo mnou premáva ako hladný len v klietke nebola moc príjemná. Hlavne ak som si k tomu domyslela jeho stále namosúrený výraz tváre. Vie sa akože ten chlapec aj normálne bez sarkazmu usmiať?

„Inak ocenil by som, ak by si sa ráčila postaviť." zastal a strčil do mňa pravou nohou. „Nemyslím si, že potrebuješ ešte aj prechladnúť."

„Tak ma prosím ťa dostaň von, lebo ja inak ako poležiačky už nevydržím. Všetko ma neznesiteľne bolí a ÁNO...ešte skôr, ako to povieš ty, viem, že si za to môžem sama." oči som napokon otvorila, aj keď boli plné sĺz, ktoré som ale pred ním roniť nechcela. Preto ma vlastne aj prekvapilo, že si ku mne s povzdychom kľakol a pomohol mi sadnúť si. Tvár som v momente skrivila do bolestivej grimasy, čo mu zjavne tiež neuniklo.

„Čo konkrétne ťa bolí najviac?" opýtal sa pomerne normálne a dosť profesionálne. No kým som ja vôbec stihla nájsť nejaké normálne slová, aby som odpovedala mi on vzal tvár do dlaní a dosť sústredene sa na mňa zahľadel, akoby hľadal neviem čo. Ale tak on je skoro lekár. Snáď vie, čo robí.

„Neviem či tá slezina, alebo rebrá...no povedala by som skôr prvú možnosť. Kým ležím je to celkom znesiteľné, ale inak ani nie." pohľad do jeho krásne hnedých očí ma istým spôsobom aj upokojil. Až teraz som si vlastne mala možnosť nejako normálne v pokoji obzrieť jeho tvár. Ktorá bola napočudovanie k jeho povahe veľmi milá. Aspoň teda tak pôsobili jeho črty. Či už tie veľké zvedavé oči, alebo potom krásne plné pery, či lícne kosti. Aj to jemné strnisko, sa mu nesmierne hodili, rovnako ako ten neupravený kvázi účes.

„Preto som ti hovoril, aby si ležala. Všetko potrebuje čas, aby sa zahojilo a hlavne ak boli zranené priamo orgány. Vraj sa uvažovala pri operácii aj o tom, že ti celú slezinu vyberú, ale potom sa im podarilo zastaviť krvácanie aj bez toho." ešte ani nemusel dopovedať a ja som už na neho pozerala, akoby povedal ani neviem čo. Akože výborne. Nemá náhodou pacient právo sa dozvedieť, čo všetko sa s ním dialo, keď bol mimo? Aspoň by sa to tak patrilo.

„Prečo si mi nepovedal, že to bolo až tak vážne?"

„Lebo som si myslel, že budeš mať rozum, aby si oddychovala" odpovedal pomerne zničene, zatiaľ čo si na moje prekvapenie dal dolu ten biely plášť a zložený napoly ho dal na zem. On si sadol tesne k jeho začiatku a rukou mi naznačil, aby som prišla k nemu. Najprv som len zostala sedieť presne na mieste, no potom som sa o ten kúsok posunula.

„Ak ti teda inak nie je dobre, ľahni si. Asi to nič moc nepomôže, ale nech máš pod sebou aspoň niečo." vďačne som sa usmiala, aj keď každý nádych bolel a napokon si zas ľahla. Na moje prekvapenie mi ešte aj dovolil, aby som si hlavu zložila na jeho stehná. Bola som mu vlastne veľmi vďačná, že sa konečne zachoval normálne a nie ako debil.

„Ďakujem."

„Tak čo mám s tebou robiť? Mal som ti to vysvetliť na príklade, že napríklad so zlomenou rukou nejdeš hrať futbal. Potom by si možno pochopila."

„Takže z toho má vyplývať, že s natrhnutou slezinou nemám jazdiť výťahom?" opýtala som sa so smiechom, ktorý síce bolel, ale rada som počula, že sa ku mne pridal. Dokonca som na neho ešte aj pozrela, až sa mi skoro roztopilo srdce pri tom žiarivom úsmeve a pobaveniu v očiach, ktoré na mňa hľadeli zhora. Zrazu vyzeral ako niekto úplne iný. Niekto...niekto vrcholne sympatický a príťažlivý.