Your fault

-22-

„Brian," aj keď som už zbierala asi posledné sily, čo som ešte mala, musela som mu povedať, čo má odkázať mame a Anthonymu. Ak nás doteraz nikto nedostal von, už sa aj tak nestane zázrak. Asi mi bolo súdené, aby som umrela práve tu vo výťahu. Len škoda, že som nemala tú možnosť, aby som sa rozlúčila osobne. Potom by som bola možno aj pokojnejšia a nebránila sa tomuto celému.

„Keď sa dostaneš von...nájdi prosím ťa moju mamu," začala som a premohla sa dokonca na otvorenie očí. „Povedz jej, že ma to celé veľmi mrzí."

„Povieš jej to sama. Ja nato dovtedy aj tak zabudnem." počula som v jeho hlase, že sa snaží vtipkovať, ale nešlo mu to dobre. Dokonca ešte aj keď sa pozrel na mňa, v očiach mu bolo vidno beznádej. Asi rovnakú, ak nie ešte dokonca väčšiu, ako u mňa.

„Hlavne prosím choď za Anthonym a povedz mu, že nech už sa stalo čokoľvek, stále ho budem ľúbiť. A prosím..." chcela som pokračovať, ale radšej som len vybrala z vrecka na župane fotku a vtisla mu ju do ruky. „Daj mu ju."

„Bethany prestaň! Ty tu nezomrieš, jasné?!" skríkol, ale keď som na neho ja neprestávala hľadieť, akoby ho to schladilo. Bez protestov si fotku vložil do vrecka nohavíc, čo ma prinútilo aj k úsmevu. Verila som mu, že je na dobrom mieste a Anthony ju určite dostane. A to mi stačilo. Ak už som mu to teraz nepovedala osobne, odkaz na jej zadnej strane to urobí.

„Bethany!" skríkol zrazu niekto z vonka a mne bolo v momente jasné, že je to mama. Jej hlas by som spoznala, nech by sa dialo čokoľvek. Chcela som sa jej samozrejme ozvať, ale stačilo, že som otvorila ústa a zas som sa musela popasovať s krvou. Smola bola, že jej nebolo vôbec málo, takže som sa napokon rozkašľala, akoby mi za to aj niekto platil. Brian samozrejme hneď reagoval a aby mi nejako pomohol, pretočil ma z chrbta nabok, aby som ju mohla vypľuť. Dokonca mi ešte aj chytil vlasy, aby som ich nemala celé červené.

„V pohode...dýchaj zhlboka."

„Bolí to." už nielen na mieste sleziny, ale v podstate po celej hrudi, bruchu, ale aj ľavej ruke som cítila tak ostrú bolesť, akoby ma mala každú chvíľu roztrhať na kúsky.

„Ja viem." obaja sme tam vlastne len zúfalo hľadeli na stále viacej krvi, no napokon som to prerušila ja, keď som si zas ľahla a hlavu zložila na jeho stehná. Hlava sa mi motala, takže ešte aj chabé svetlá, čo boli na strope výťahu sa mi doslova točili pre očami, ako kolotoč.

„Nemal by som jej niečo povedať?"

„A čo jej chceš povedať? Že kým nás dostanú von, ja zomriem?" neviem prečo s úsmevom, ale pokrútil nad mojimi slovami hlavou a ešte skôr, akoby som znova privrela oči, sa sklonil a svoje krásne pery pritisol na moje čelo. Takže som vlastne mohla nechať tento svet za sebou s vedomím, že nie som sama ešte ani teraz. On je tu a aj tu zostane až do konca.

„Ďakujem...Brian." usmiala som sa, ale v rovnakom momente, ako sa mi pred očami rozhostila tma, mi po lícach stiekli slzy. Mrzelo ma, čím si budú musieť mama a Anthony prejsť, ale...viac ma mrzelo, že sa to deje Brianovi na očiach. Tak veľmi mi chcel pomôcť už od začiatku a teraz sa musí nečinne prizerať, ako mu zomriem v náručí.

„Skús nemyslieť na nič. Proste si nad ničím nelám hlavu, len oddychuj. Pokojne aj počítaj ovečky, ako pred spaním, ale nevzdávaj sa Bethany. Môžeš spať ak chceš, len mi sľúb, že sa ešte zobudíš."

„Sľubujem," povedala som pre jeho pokoj, aj keď som to nemyslela úprimne. Nič takéto mu predsa sľúbiť nemôžem. A ani som vlastne nechcela. Bol to len prázdny sľub, ktorý aj tak nedokážem splniť. Nie je na mne, či prežijem. Teraz už nie. Je to len na tých ľuďoch, čo by nás mali dostať von.