„Prečo nemôžem aj ja ísť a za ním?" opýtala som sa pomedzi vzlyky, zatiaľ čo mama mi stískala ruku už aj dobré tri hodiny. Určite jej museli dať vedieť, že som sa zobudila, lebo sa v priebehu polhodiny dovalila ako veľká voda. Jasné, že jej nikto nič nepovedal, lebo sa asi báli, žeby dostali padáka. Ja som však brala, že tu so mnou mohla byť. Aspoň som sa necítila tak strašne osamele.
„Nemôžeš zlatko. Možno neskôr."
„Prežije, však?" neviem načo som sa to pýtala, ale musela som. Tak veľmi som chcela počuť kladnú odpoveď, aj keď žiadna neprichádzala. Nikto mi ani nechcel presne povedať, čo mu je, len, že je jeho stav kritický. Lenže mne to nestačilo. Chcela som vedieť čo presne mu je, aj keby ma to malo položiť na kolená. Nezaujímalo ma, aká hrozná bude tá správa. Proste som chcela vedieť, či si mám ešte robiť nádeje, alebo nie.
„Ak sa budeš zajtra cítiť lepšie, pôjdeme za ním, hej?" opýtala sa mama v nádeji, že ja prestanem roniť slzy. „Ja za ním ešte pred odchodom domov pôjdem zlatko, takže sa nemusíš báť, že bude sám."
„Povedz mu, že ho ľúbim," zašepkala som ešte tichšie, akoby som to mala počuť len ja. Radšej by som mu to hovorila osobne, ale asi si musím počkať ešte chvíľku. Ja sama som sa necítila dobre, všetko ma strašne bolelo no najviac asi na ľavej strane pod rebrami. Ale asi to bola len tá slezina, čo Brian spomínal.
YOU ARE READING
Your fault
Short StoryTen kto vraví, že pobyt v nemocnici je nuda, sa teda veľmi mýli. Musíte si len nájsť nejaký spôsob, akým sa zabaviť. Len nie taký, ako ja.
