Your fault

-12-

Mohlo ubehnúť asi tak pätnásť minút, zatiaľ čo ja som vystriedala asi všetky možné emócie. Mala som chuť plakať, kričala som, aby som upútala pozornosť, búchala do stien, alebo potom len úplne ľahostajne sedela v rohu, akoby sa nič nedialo. Brian, ten na mňa celý čas len bez slova hľadel, akoby som bola vzduch a on sa pozeral cezo mňa, na stenu výťahu.

„Čo budeme akože teraz robiť?" opýtala som sa už z čistého zúfalstva. Neviem, čo sa v momente, kedy som tak prudko padla na kolená stalo, ale odvtedy ma naozaj nemálo boleli rebrá, alebo dokonca samotná slezina. Radšej som však ohľadne toho zostala ticho, lebo by som ešte dostala, že si za to môžem sama. Čo je istým spôsobom aj pravda.

„Brian..."

„Neviem, jasné?! V živote som nebol v takejto situácii, takže sa ma nepýtaj, čo chcem robiť ako ďalšie."

„Hádam tu nebudeme len tak sedieť." ani ja sama som nevedela, čo by sme mali robiť. Skúšala som vybrať mobil, že zavolám mame, ale pre niečo som nemala absolútne žiaden signál. Najhoršie asi však bolo, že nás tu ani nemal veľmi kto hľadať, lebo nikto nevie, že sme tu. Z tohto hľadiska je asi aj dobré, že sme tu zostali obaja a nielen ja sama. To by ma čakala istá smrť, lebo ja som človek, čo dokáže panikáriť aj keď je vlastne všetko v poriadku.

„A čo po mne chceš? Aby som sa postavil na hlavu?"

„Trocha menej mrzutosti a..." chcela som pokračovať a zároveň sa postaviť na nohy, ale dosť ostrá bolesť, presne na tom nešťastnom mieste na rebrách mi úplne vyrazila dych, až som zas klesla na zem.

„Čo je?!" opýtal sa vydesene a v momente kľačal tesne predo mnou. „Bolí ťa niečo?" Ja som ešte stále pokúšajúc sa chytiť dych len pokývala hlavou, aby som na seba zbytočne neupozorňovala. Rukou som si na dané miesto radšej tlačila poriadnou silou, len aby to možno nejako zmiernilo bolesť, ktorá bola dosť ostrá. Akoby do mňa niekto doslova bodol nožom a potom ho aj rovnako rýchlo a nemilosrdne vytiahol.

„Bethany..."

„Nič mi nie je," dostala som napokon zo seba, ale to som už mala slzy na krajíčku. Nepredstaviteľne to všetko bolelo, až som mala pocit, že sa nedokážem ani nadýchnuť. Preto som aj držala sklonenú hlavu, aby nevidel moju beznádej, ktorá sa stále len zväčšovala. Tak veľmi bolelo samotné vedomie, že môj brat možno umiera a nikto mi nechce povedať, čo je s ním.