Your fault

-15-

„Koľko je tridsaťšesť krát štyri?"

„Čo?" dostala som zo seba zarazene, aj keď som mala vlastne stále čo robiť, aby som nezaspala. Hlavu som mala ešte stále zloženú na jeho stehnách, zatiaľ čo jeho pravá ruka sa pohrávala s mojimi vlasmi. Ľavou rukou ma už chvíľu držal za zápästie, pričom si najprv niečo aj mrmlal pod nosom, ale tomu som nevenovala pozornosť.

„Že koľko je tridsaťšesť krát štyri. Problémy s matematikou boli hlavné dôvody, prečo ma každý odhováral od štúdia medicíny."

„Stoštyridsaťštyri, ale načo ti to akože je?" ani samej sa mi nechcelo veriť, ako ťažko sa mi vlastne hovorí. Bolesť mi už z toho konkrétneho miesta pod rebrami vyžarovala do celého brucha, až som pomaly mala pocit, že sa to ťahá aj smerom hore do ľavého ramena, čo nebolo teda vôbec príjemné. Bolo mi jasné, že som si týmto výletom určite zavarila, ale čo som mala robiť?

„Tak pokiaľ som dával na hodinách pozor, hodnoty pulzu, ktoré napočítaš za pätnásť sekúnd treba vynásobiť štyrmi, aby dostal človek výsledok."

„Asi to vieš dobre, ale niekomu kto má teda problémy s matematikou, by som nedoporučovala machrovať, ale počítať celých šesťdesiat sekúnd," odpovedala som a trocha lepšie sa tam pri ňom uložila, zatiaľ čo on s posmechom pustil moje zápästie. „To sa budeš akože bežne takto pýtať svojich pacientov?"

„Nemyslím si, že si v pozícii, aby si sa mi posmievala zlatko. Všetko totiž nasvedčuje možnosti, ktorú som chcel tak veľmi vylúčiť," odpovedal pre zmenu pomerne vážne. Určite mu nepomohlo, že tu ja ležím polomŕtva, ale čo som mala robiť? Každým jedným nádychom, ktorý bolel ako šialený, som sa cítila len horšie.

„Ak by ste mi boli ochotní povedať čo sa deje, nemusela som nikam ísť," povedala som vyčítavo a znova privrela oči. Ja som predsa nechcela robiť nič svetoborné. Chcela som akurát vedieť, čo je s mojim bratom. S niekým, koho okrem mami milujem najviac na svete. To je taký strašný hriech?

„Ja som sa snažil niečo zistiť, ale nechceli mi nič povedať. Navyše ani neviem, na akom je oddelení, takže som nemohol ísť vyzvedať."

„Ani ja to neviem, ale riskla som to. Chcela som začať na jedenástke a ak nie tam, išla by som ďalej." logicky mi JIS-ka napadla ako prvá a ako som povedala...ak by som nepochodila tam, skúsila by som šťastie inde. Niekde by ma hádam nasmerovali správne.

„A to je chyba. Tak veľmi si sa sústredila na brata, že si zabudla na seba a svoje problémy. Vďaka čomu si na tom teraz možno horšie, ako je on sám."

„A čo som mala robiť? Len tak si tam vylihovať, zatiaľ čo som doslova cítila, že sa niečo deje a ja strácam človeka, ktorý pre mňa znamená viac, ako vlastný život? Vieš...je zvláštne, ak niekto povie, že existuje medzi dvojčatami nejaké to kvázi spojenie, ale niečo na tom bude. Za tie roky sme sa už párkrát presvedčili, že na tom niečo bude. Ak za niečo trpel jeden, istým spôsobom to pocítil aj ten druhý. Preto som si myslela..." na chvíľu som sa odmlčala, aby som z jednej strany popadla dych a z druhej, aby som zadržala slzy. Ono to proste tak nepredstaviteľne bolelo. To vedomie, že je len o pár poschodí vyššie ako ja, ale predsa mám pocit, akoby sme boli od seba vzdialení aj cez celý svet.

„Myslela som si, že ak budem pri ňom pomôže mu to. Mama sama hovorila, že sotva sme sa narodili, sme jeden druhému istým spôsobom pomohli. Raz nám ten príbeh rozprávala a odvtedy si na to v ťažkých chvíľach spomeniem."

„Aj mi ho povieš?" prekvapilo ma, že aj napriek tej jasne znateľnej nervozite, znel zrazu jeho hlas tak pokojne. Dokonca ešte nechal moje vlasy tak a radšej ma vzal za ruku. Bol to príjemný pocit. Vyžarovalo z nej teplo, ktoré mi istým spôsobom aj pomáhalo netriasť sa natoľko od zimy.

„Mama vraj mala problémy v tehotenstve už od začiatku. A nieto ešte, keď o pár týždňov zistili, že budeme dokonca dvaja. Ako sama hovorila, musela sa lekára pýtať aj desaťkrát, či sa nepomýlil," začala som vlastne s úsmevom, lebo som si to vedela naživo predstaviť. „A na následky všetkého, sme sa potom narodili o sedem týždňov skôr, akoby to bolo vhodné. Vraj sme tým pádom obaja lietali až po uši v problémoch, až boli zúfalé aj sestričky na oddelení. Neviem prečo im to dovtedy nenapadlo, ale vraj až mama ich presvedčila, aby nás od seba neoddeľovali, ale nás práve naopak dali k sebe. Verila, žeby to mohlo fungovať, keďže sme boli vlastne spolu od samého začiatku a...mala pravdu. Odkedy sme boli spolu takmer dvadsaťštyri hodín denne, sa darilo lepšie ako mne, tak Anthonymu. Ešte si nás aj mohla vziať domov z nemocnice o dva týždne skôr, ako sa prvotne predpokladalo."

„Teda...nerozlučná dvojka. Doslova."

„Presne," zašepkala som ako odpoveď, ale to som už slzy ani tak nezadržiavala. Tak veľmi to bolelo, až som mala ten pocit, že ak sa nevyplačem, zadusím sa. Prečo sa toto stalo akože práve nám? Čo som komu urobila, že mi chce život zobrať to najcennejšie? Však ja si svoju existenciu bez neho nedokážem ani predstaviť. To by bolo akoby...akoby som stratila svoju druhú polovicu.