Your fault

-11-

Sotva ma tam Brian nechal, som aj využila šancu, aby som sa vyparila. Samozrejme, že bolelo zas sa tackať von z postele, ale musela som. Ak už som si to vzala do hlavy, dokážem to. Dvere som otvárala naozaj opatrne a najprv sa poobzerala, či ma nikto neuvidí. Chodba však bola prázdna, takže sa mohlo ísť. Na ľavú nohu som krívala, lebo inak to nešlo, ale predsa som sa pomaly blížila k výťahu. Síce som si musela pravou rukou tlačiť na rebrá, aby ma až tak neboleli. Niežeby to pomohlo, ale stačilo, že som si to nahovárala.

Kým výťah konečne prišiel, začula som z druhého konca chodby nejaký smiech, čo ma dosť znepokojilo. Dúfala som, že sa to zaobíde aj bez drámy, ale zjavne nie. Asi preto som sa dnu nahrnula tak rýchlo, ako sa len dalo, ale...bolo tam to ale. Ešte skôr, akoby dvere vôbec pomysleli na to, že sa zatvoria sa moje a Brianove oči stretli naprieč celou chodbou a on sa v momente rozbehol mojim smerom.

„Dopekla Bethany!" zreval dosť nahnevane, načo som ja v panike postláčala hádam všetky gombíky, ktoré boli v ponuke. Vedela som, že chcem ísť na jedenáste poschodie, ale v panike som najprv stlačila štvorku a potom trinástku.

„Nič sa mi nestane, sľubujem," zakričala som mu tak na upokojenie, sotva sa začali dvere konečne zatvárať a ja som sa oprela o stenu. To som ale ešte netušila, že on je schopný riskovať, že ho privrú, len aby sa ku mne dostal. A, že sa mu to aj podarilo. Bežal tak rýchlo, akoby za ním doslova horelo, len aby som náhodou ešte ja nevyhrala a jemu nespadla korunka hrdosti z hlavy.

„Nepremýšľal si, žeby si nechal medicínu tak a išiel za profesionálneho šprintéra?" opýtala som sa so smiechom, zatiaľ čo on sa snažil vôbec popadnúť dych. Bolo mi z neho do smiechu viac, akoby malo. Ešte som nevidela tak paranoidného chalana, ako je on. Čo také by sa mi asi malo stať v nemocnici?

„Si normálna?! Povedal som ti, aby si zostala ležať a čoho dočkám? Sotva odídem za roh, sa vykradneš z izby a zase sama! Prisahám, že nie so normálna!"

„Ty si na vine!" skríkla som na svoju obranu a prekrížila si ruky na prsiach. „Poprosila som ťa, aby si šiel so mnou, ale nechcel si. Mohli sme sa tejto dráme vyhnúť."

„Tvoj stav nie je dostatočne dobrý na to, aby si tu behala ako si ty zmyslíš zlatíčko. Či už kvôli hlave, alebo hlavne tej natrhnutej slezine by si mala ležať...ja ti to nehovorím len tak zo zábavy, alebo dokonca z nudy! Ide mi o tvoje dobro a hlavne..." ešte skôr, akoby stihol dokričať, sa svetlá v tom dosť priestrannom výťahu rozblikali, no to ešte nebolo to najhoršie, alebo najviac strašidelné. Horšie bolo, keď sa celá kabína zatriasla, akoby sa chystala každú chvíľu spadnúť. Ja som sa v momente chrbtom natlačila k stene, čo najviac to len išlo, ale keď sme s ešte jedným dosť prudkým trhnutím zišli o kus dole, skončila som na kolenách.

„Vidíš...ešte ani ten výťah neznesie tvoj krik," dostala som zo seba a s poriadne bolestivou grimasou znova vstala. Nemyslela som, že mi Brian trocha pomôže, takže som bola vlastne prekvapená, keď som jeho ruky pocítila okolo pása, ako ma dvíha na nohy a zároveň ma podopiera.

„Môj krik? Skôr tvoju tvrdohlavosť a neposlušnosť!" vyhlásil urazene, zatiaľ čo sa svetlá znova zapli späť, ale už len v oveľa úspornejšom režime, takže sme sotva videli jeden na druhého. Lebo aj toto sa akože muselo stať práve teraz?

„Mala som ísť radšej po schodoch. Tam by som sa nemala šancu zaseknúť...hlavne teda s tebou." automaticky som sa od neho odtiahla, ale veľmi som bez podpory nedokázala stáť. Nato ma až moc bolela tá nešťastná noha.

„Lebo by si akože došla oveľa ďalej, čo?" pozrel na mňa vyčítavo a opretý o stenu sa zošuchol na zem. Prečo práve on do prdele? Radšej by som tu skončila s tými otravnými sliepkami zo školy, ako s pánom večne nespokojným. Snáď tu nebudeme trčať neviem dokedy.