Your fault

-4-

Neviem, kam som sa svojimi pokusmi o vyšplhanie sa pokúšala dostať, ale odmietala som tu len tak ležať. Stále som si myslela, že ak tu zostanem len nečinne vylihovať, nikto nás nenájde, alebo sa zbláznim. Desilo ma, keď som sa pozrela na brata, takže som sa musela nejako rozptýliť. A asi aj záchranárom bude ľahšie, ak ich sem nasmerujem. Ľavá noha, na ktorej som mala dokonca roztrhnuté čierne rifle a spod nich vytekala krv ma nepredstaviteľne bolela, ale snažila som sa čo to dalo. Skaly sa šmýkali od dažďa, vietor si dával podľa mňa za úlohu sfúknuť ma ešte nižšie, ale tak čo?

Prikrčila som sa čo najviac mi to všetka bolesť dovolila a pomaličky sa ťahala hore. Zranenú nohu som vlastne len akoby ťahala za sebou, takže som sa musela spoľahnúť hlavne na ruky, aby som sa niekam dostala. Hlava sa mi motala, krv z rany na čele mi stekala už pomaly aj po krku, až som ju nestíhala ani stále utierať. Mohol za to asi aj dážď, vďaka ktorému som bola už mokrá, akoby som sa z nudy rozhodla osprchovať v oblečení.

„Toto nám bol určite čert dlžný," zamrmlala som, sotva sa mi podarilo došplhať takmer na samý vrch. Čím som bola bližšie, tým menej sily som už mala, ale stále som sa niečím poháňala vpred. Možno som mala zostať tam dole pri Anthonym ale...takto asi budem užitočnejšia, ak ukážem cestu.

Opatrne som sa snažila položiť boľavú nohu, aby som sa ňou vytlačila hore, ale...tam som sa asi najviac prerátala. Moje tenisky akosi nezniesli šmykľavý povrch, kameň ktorého som sa pridŕžala sa tiež uvoľnil, takže som zas bola vydaná napospas osudu. Dolu som padala síce kratšie a menej bolestivo, ale tento pád priniesol naozaj veľký pocit beznádeje. Tvrdé skaly mi tlačili chrbát, v ušiach mi znel len hukot vodopádu.

Už som nemala silu, aby som sa ešte raz pokúsila vyšplhať hore. Kvapky ma akoby doslova priklincovali ku skalám, kde som napokon privrela oči. Bola mi zima, na tvári som cítila vlastnú krv a to najhoršie? Ten strach, ktorý pramenil práve z beznádeje, že aj keď som sa snažila, nikto nás nenájde.