„Brian...je mi strašná zima."
„Ja viem," odpovedal, zatiaľ čo si zas pochodoval hore dole. Tá hnusná mláčka krvi sa zas o niečo zväčšila, čo k jeho pokoju teda neprispelo. Ja sama som už nevládala ani držať otvorené oči, čo ho asi tiež práve neupokojilo. Ale mal to vlastne aj očakávať. Sám predsa vie, čo mi asi je, takže musí počítať s tým, že to bude stále len horšie. Takže vlastne to, či prežijem ani tak nezávisí od nás, ako od ľudí, čo sú vonku a mali by nám pomôcť.
„Mal by som ti pomôcť, ale absolútne neviem ako Bethany. Po prvé nemám ako a po druhé...ani neviem, čo by som mal robiť. Nič si proste nepamätám, čo nás učili na univerzite."
„Lebo panikáriš." hovorilo sa mi strašne ťažko, až som mala pocit, že zomriem. Všetko tak strašne bolelo, až som ani neverila, žeby ešte mohlo byť niekedy lepšie. Človek asi fakt ocení všednosť života, až keď sa mu niečo takéto stane. Dobre, nemyslím zasekávanie sa vo výťahu, ale hádam ma chápete.
„A nemal by som?! Tebe ide o život, ale ako vidím nikto sa nám nehrnie na pomoc a ani ja ti neviem nijako pomôcť. Pri tom všetko, čo nás učili v škole, je najhoršie sa prizerať tomu, že niekto trpí." počula som jeho zúfalosť, ale nevládala som sa na neho pozrieť. Mala som ten pocit, že keď otvorím oči, zas sa mi nahromadí v hrdle krv a ja ju budem musieť vypľúvať. A to som nechcela.
„Upokoj sa. So mnou niečo bude, takže nemá zmysel, aby si robil paniku. Aj tak s tým nič nenarobíš, takže si prosím sadni späť ku mne a poď sa mi hrať s vlasmi."
YOU ARE READING
Your fault
Short StoryTen kto vraví, že pobyt v nemocnici je nuda, sa teda veľmi mýli. Musíte si len nájsť nejaký spôsob, akým sa zabaviť. Len nie taký, ako ja.
