Your fault

-13-

Ja som sa ako kopa nešťastie usadila späť do kúta, zatiaľ čo Brian prevzal velenie. Kričal a búchal do stien tak dlho a hlasno, až nás konečne niekto začul. Bol to akýsi mužský hlas, ale mne celkovo stačilo, že niekto konečne vie, kde sme. Správy ktoré nám však potom prišiel povedať neboli moc povzbudivé. Vraj od tej búrky, čo vonku zúri vypadla elektrina a nemocnica si môže dovoliť používať náhradné zdroje, len na životne dôležité účely. Medzi ktoré samozrejme výťah nepatril, takže my dvaja sme tu zostali vlastne uväznení.

„Fakt ti nič nie je? Pomaly budeš bledá, ako tá stena a to si ráno nevyzerala už tak hrozne."

„Ďakujem za kompliment, ale mám sa skvele," odvetila som potichu a ešte viac pritiahla kolená k hrudi. Jasné, že som klamala. Bolelo to stále viac, až ma napínalo na vracanie, ale všetko som sa to snažila pomaličky predýchať. Opakovala som si, že je všetko v poriadku a čoskoro sa dostaneme von, ale chvíľami nepomáhalo už ani to.

„Ja teda nie. Neverím, že sa toto stalo práve nám."

„Ty si tak horlivo utekal, aby si mi robil spoločnosť. Mohla som si to tu odsedieť aj sama." zimu som všade naokolo cítila strašnú, až som mala chvíľami pocit, že zo mňa bude akási ľadová socha skôr, ako sa odtiaľto dostaneme. Bála som sa však niečo povedať aj v tomto smere. Najviac mi mrzli asi holé nohy, lebo ja som bola moc lenivá, aby som sa prezliekla, že?

„To by som sa teda fakt obával, ako by si skončila. Už takto lapáš po dychu ako nejaký osemdesiatnik, čo fajčil celý život jednu cigaretu za druhou."

„Všetko ma strašne bolí," priznala som napokon potichu a nezaujímalo ma, že bola zem studená. Už som nevládala len tak sedieť a preto som si ľahla. Musela som však pokrčiť nohy a pritiahnuť si ich k bruchu, aby bola bolesť aspoň o niečo znesiteľnejšia.

„Jasné, že ťa všetko bolí, ani sa nečudujem," skonštatoval a posadil sa tesne vedľa mňa. „O takomto čase si mala pekne ležať v posteli a čakať na mňa, kým ti prídem dať lieky proti bolesti. Vedel som, prečo ťa ešte nechcem nikam púšťať."