Your fault

-17-

„Ale ako dlho máme ešte čakať?! Čas je niečo, čo nemáme!" skríkol Brian, čo ma vlastne aj znova plne prebralo. Neviem čo sa dialo tak za poslednú hodinu...možno dve, ale asi to bolo aj lepšie. Keď sa ešte aj tu začali moc ozývať zvuky hrmenia, necítila som sa práve dvakrát bezpečne.

„Brian prosím ťa nekrič tu na celú nemocnicu. Každý má nervy napnuté na prasknutie aj bez toho. Sú tu aj oveľa závažnejšie problémy, ako vaše posedenie vo výťahu," odpovedal mu niekto. Hlas som v momente spoznala, aj keď som ho nevedela nikomu priradiť. Patril práve tomu lekárovi, čo s ním hovoril aj vtedy, keď som ho videla prvýkrát.

„Pán Peters ja vás chápem a samozrejme rešpektujem, že máte aj prednejšie záležitosti ako sa vybavovať so mnou, ale mám u nej vážne podozrenie na vnútorné krvácanie. Musí ísť o tú slezinu, ktorú ste jej operoval."

„Brian..." oslovila som ho zachrípnuto, ale vonkoncom mi nevenoval pozornosť. Ja som sa vlastne pre niečo cítila taká slabá, až som ani nedokázala zodvihnúť hlavu zo zeme. Jeho plášť som mala ešte stále pod sebou, ale už ani ten nepomáhal. Mala som pocit, že ležím na kúsku ľadu a nie na podlahe výťahu.

„Brian..." skúsila som to ešte raz, no teraz ma už našťastie počul a otočil sa ku mne. V momente však kedy sa nám oči stretli, sa mi chcelo akurát tak plakať. On vyzeral až moc zúfalo na celú situáciu a určite ani ja som nevyzerala o moc lepšie, alebo pozitívnejšie. Mne vlastne ani akoby nedochádzal význam jeho slov. Akoby to ani nehovoril o mne, ale len niekomu inom.

„Skúsim na niekoho zatlačiť, aby vás dostal von, ale nič ti nesľubujem. Musíš jej dovtedy pomôcť nejako sám."

„Lenže ja neviem ako," odvetil neprítomne, ešte stále hladiac do mojich očí. Nečakala som, žeby sa len tak opretý o stenu zosunul na zem a možno preto mi bez varovania v momente vyhŕkli slzy. Cítila som sa, akoby ma niekto poriadne zbil. Bolesť som cítila prakticky všade naokolo seba, aj keď som nevedela odkiaľ pochádza. Nebola totiž už len fyzická a to bolo asi najhoršie. Dovalili sa na mňa také hrozné pocity beznádeje, strachu a hnevu zároveň, až som chcela kričať. Sotva som však otvorila ústa, aby som to naozaj splnila, som sa rozkašľala a musela niečo horké vypľuť z úst. Až keď sa predo mnou na podlahe ukázala malá mláčka krvi, som plne pochopila, že som nahratá.