„Pani Marshallová ja vás chápem, ale nechajte nás robiť si svoju prácu. Svojim deťom nepomôžete, ak nám tu budeme zavadzať."
„Tak zavadzať? Myslite na to, že môžete prísť o prácu mihnutím oka!" skríkla mama na niekoho, až ma z toho akoby doslova bodla ostrá bolesť v hlave. Mama stále vedela, kedy je najmenej vhodná doba na krik. Asi preto ju aj otec nechal. Ale úprimne? Urobil dobre, že odišiel. Bol to veľký idiot, ktorý sa nevedel správať ako dospelý muž s rodinou. S bráškom sme mali sedem, keď odišiel a odvtedy sme o ňom vlastne ani nepočuli. Ale je to tak aj lepšie.
„Mami," oslovila som ju so všetkou silou, ktorú som v danom momente pozbierala, ale oči som nedokázala otvoriť. Stačil ale aj pocit, keď ma vzala za ruku a jej pery sa pritisli na moje čelo.
„Nerozprávaj zlatko. Zbytočne sa len unavíš."
„Nie...kde je?" dúfala som, že jej dopne, že myslím Anthonyho, aj keď neprišla odpoveď, len som pocítila pravdepodobne jej slzy ako mi dopadli na tvár. Musela som pootvoriť oči, hoci to bolo takmer nemožné. Okrem jej rozmazanej uplakanej tváre som však nevidela nič iné.
„Ľúbim ťa Bethany," zašepkala a sklonila sa ku mne. „Veľmi ťa ľúbim." Už keď sa čelom oprela o moje, som vycítila, že je zle. Až sa mi proti vlastne vôli po líci skotúľalo pár sĺz a ja som radšej znova porazenecky privrela oči. Všetko až moc bolelo, aby som ich držala otvorené. A hlavne...nechcela som vnímať ten všade prítomný chaos, ktorý ma neskutočne desil.
YOU ARE READING
Your fault
Short StoryTen kto vraví, že pobyt v nemocnici je nuda, sa teda veľmi mýli. Musíte si len nájsť nejaký spôsob, akým sa zabaviť. Len nie taký, ako ja.
